Značené: Značené vpravo dole „M. Benka, štúdia Revúca“. Na podráme názov diela rukou autora
Popis: Martin Benka je zvláštnym fenoménom nášho výtvarného umenia i trhu s ním. Jeho tvorba je chápaná ako to najlepšie čo doma máme a takto pozitívne je vnímaný aj z investičného hľadiska. Benkove diela sú ťažko dostupné – sám ich radšej venoval štátu než rozdával, čím položil základy vlastného múzea. V aktuálnej aukčnej ponuke máme štyri jeho obrazy, čo možno považovať za výnimočnú záležitosť. Pochádzajú z rôznych období, majú úplne iný charakter a vypovedajú o pomerne širokom repertoári motívov a námetov. Jedným z obľúbenejších období v umelcovej tvorbe sú dvadsiate roky 20. storočia, keď sa prejavoval „pre neho typickým symbolickým rytmizovaním ikonografie trojplánovej obrazovej kompozície. V prvom, divákovi najbližšom pláne spravidla umiestňuje lyrickú, len náznakovú a takmer nečitateľnú figurálnu štafáž, v druhom epické, doplňujúce odbočky a tretí ,zarámujeʻ kulisou horských hrebeňov. Tento kompozičný sled možno ľahko ,preložiťʻ do klišéovitej literárnej reči: práca ako najprirodzenejšia forma kontaktu slovenského človeka s prírodou – jeho víťazný zápas s ňou – oslava slovenskej vlasti. Takto podmienenému symbolizmu sa podriaďujú všetky maliarske prostriedky. Tvar sa stáva čoraz celistvejší, pôvabným, elegantným spôsobom sa napája na ďalší susediaci. Expresívne kresbové kontúrovanie linkou ustupuje jemnejším, len farebným tieňovaním naznačeným prechodom. Skrátka, Benkov ,expresionizmusʻ bol vždy – nielen v začiatkoch – len umierneným nadsadením pôvodnej, nikdy celkom nezabudnutej secesnej plynulosti, symbolistickej súhry skladobných súčastí obrazovej kompozície. Aký vývin však prekonalo Benkovo umenie na tomto štýlovom základe? Benka bol a ostal klasickým dedičom klímy ,odchádzajúceho storočiaʻ. Príklon k secesnému tvarosloviu jeho počiatočnej tvorby nebol vôbec osamoteným tvorivým činom. Bol len jedným z viacerých rozbehov našej maľby k moderne v období okolo roku 1910. Jeho výnimočnosť však spočívala v tom, že ako prvý a jediný chcel dať programovo secesnej ornamentálnosti, dekorativizmu, etnické značenie. Do roku 1918 však bolo toto úsilie len latentné. Až od začiatku dvadsiatych rokov sa ustaľuje umelcova nezameniteľná farebná arabeska, tvarová a kompozičná štylizácia, ale najmä príznačná rukopisná kaligrafia (Benka štetcom vždy viac kreslil ako maľoval), rodiaca sa už niekedy v rokoch 1910 – 1911 a definitívne sa ustaľujúca v miloňovickom období. Pretrvala a do istej miery protirečila zámerom vrcholnej tvorby rokoch 1921 – 1927 a 1931 – 1934 a končila v manierizme maľby rokov štyridsiatych. V každom prípade sa stala poznávacím znakom Benkovej umeleckej filozofie – práve ona totiž poukazovala na jedinečnú, neverbalizovateľnú kvalitu, optickú podobu ,slovenskostiʻ. S odstupom času sa tento Benkov čin zdá samozrejmý. Bez ohľadu na to, či jeho maľbu pokladáme za anachronickú, alebo výsostne modernú, reč jej významov je asi každému Slovákovi nevysvetliteľným spôsobom blízka a zrozumiteľná. Nie však (a v tom je, podľa nás, jadro problému) v polohe racionálne hodnotiteľnej umeleckej výpovede o slovenskej ,realiteʻ, ale len ako intuitívne, citovo vnímanej metafory. Zviditeľnenia osudovo záväzného pravzoru fyzickej i duchovnej podstaty nášho národa.“ (JA)
