Umelcove staré topánky

Rok: okolo 1955

Proveniencia: dielo bolo získané od umelcovho synovca.

Technika: Olej na preglejke

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: 42 x 49,5 cm

Značené: Značené vľavo hore „Jakoby Gy.“

Popis:

Pozn.: Negatív snímky diela Umelcove staré topánky sa nachádza v umelcovom archíve v súbore ohraničenom rokmi 1948 a 1952.  Július Jakoby patrí medzi našich najvýznamnejších maliarov. Táto informácia hneď na začiatku príspevku o jeho obraze je dôležitá aj preto, aby sme si uvedomili, že po prežití 20. storočia, a najmä krutých päťdesiatych rokov, byť najvýznamnejším v slovenskom umení nebolo vôbec jednoduché. Jakoby nebol Slovák, ale bol slovenský! Z jeho neslovenskej národnosti pramenilo pomerne veľa zložitých situácií. Navyše, v istej etape našich dejín bol aj „nepriateľským“ či skôr neprijateľným umelcom. Mohli za to jednak jeho „maďarské“ biblické námety zo štyridsiatych rokov, a jednak jeho silno individualistická povaha. „... absentuje (u neho) ostentatívny príklon k ideológii komunizmu, národného socializmu, fašizmu – politickým extrémom tých čias, ako bytostná nechuť individualistu ku kolektivistickému združovaniu sa do skupín, spolkov a zväzov“ (Liška, 2020). Nemal veľa dôvodov bratať sa s režimom, ktorý do domu jeho rodičov nasťahoval najprv mladú rodinu a neskôr obuvníka. V absurdných päťdesiatych rokoch minulého storočia sa aj na umenie začali klásť nové, dovtedy nepoznané kritériá: zrozumiteľnosť, malebnosť... Jakoby, účastník a svedok „heroickej“ košickej moderny, ktorý mal vtedy už dávno prirodzene odmaľované protesty robotníkov, predavačov, deklasovaných členov spoločnosti či novostavby, nie úplne chápal takú razantnú „renesanciu“ tohto „žánru“. Nastolenie diktátu socialistického realizmu vyvolalo v jeho tvorbe vznik silných, i keď formálne zdanlivo odľahčených malieb – slovami Jána Abelovského situovaných medzi sarkastickým výsmechom grotesky a hedonizmom. Počiatok tejto atitúdy pozorujeme už skôr, keď sa vo svojom legendárnom pivničnom ateliéri zachytáva v bežných situáciách, no s veľmi silným nábojom bizarnosti. Vrcholí to v kompozíciách, na ktorých nám (i režimu) Jakoby ukazuje holý zadok, holí sa či jednoducho sedí na záchode (a „serie“ na okolitý svet). U Abelovského sú tieto šťavnaté oleje chápané ako prejavy jeho temných osobnostných rozmerov, prameniacich z vlastnej kultúrnej situovanosti (a samoty?) a presvedčenia o vlastnej výnimočnosti. O niekoľko desaťročí skôr Ladislav Saučin o týchto obrazoch píše, že sú „otrasné“, vďaka čomu túto časť tvorby vôbec „prepašoval“ do umelcovej prvej monografie. Ak sa však zamyslíme nad povahou diskutovaných diel a ich tvorcu, musíme dať za pravdu Jánovi Abelovskému, ktorý v snahe vystihnúť Jakobyho charakter (situáciu) uvažuje v línii samotárskych Košičanov, počínajúc spoločensky ostrakizovaným Kővári-Kačmarikom či dobrovoľne izolovaným Jaszuschom. Na pomoc si berie Tomáša Štraussa, ktorý o Jaszuschovi trefne konštatuje (a platí to aj o Jakobym), že „ide o goghovskú úpornosť nezmieriteľnej hľadačskej vášne i celú tragiku životného osudu umelca, upnutého nekompromisne priamočiaro do budúcnosti. Zakorenenie v najbiednejších štvrtiach košického predmestia... ale najmä absolútna ľahostajnosť k podmienkam hmotného zabezpečenia, v tesných podmienkach vidieckej metropoly poburujúce bohémstvo okázalo ignorujúce to, čo robilo reálnu náplň života a ideálov jeho spoluobčanov, to všetko predurčovalo atypickú osobnú vykoľajenosť.“ A práve tá „goghovská úpornosť“ sa prenáša do mnohých umelcov, ktorí – podobne ako Jakoby – chápu a cítia svoj osud ako ťažký a možno aj nespravodlivý. Štraussov citát veľmi vhodne narába s príkladom Vincenta van Gogha, ktorý je autorom hádam najznámejšieho a najrozoberanejšieho zátišia topánok v dejinách umenia. Van Goghove Topánky z roku 1886 (dnes vo Van Gogh Museum, Amsterdam) vznikli ako umelecká materializácia ťažkého postavenia, zodratosti, zablatenosti a odloženosti. Topánky, ktoré maliar kúpil na blšom trhu, si najprv predpripravil chôdzou v blate – až potom ich považoval za hodné povýšenia na predmet umeleckého záujmu. Bolo by nesprávne nespájať tieto dve maľby, i keď Jakoby bol predsa len v niečom uvoľnenejší ako duševne trpiaci van Gogh. Jakobyho topánky, aj keď sa k nim nezachoval žiadny výklad a nie je nám známa ani žiadna ich výstavná či knižná prezentácia, sú proste topánkami, v akých chodil van Gogh, Kővári-Kačmarik, Jaszusch a možno v nich v istom zmysle dnes kráča aj Oto Hudec. Július Jakoby prináša do našich dejín umenia výnimočnú apropriáciu, ktorá však v zrkadle jeho kozmopolitizmu, vyvierajúceho z milieu „vidieckej metropoly“, nebola prijatá, lebo Jakoby bol proste iný a my na Slovensku cudzie zvyčajne nechceme. Dnes však máme výnimočnú príležitosť vidieť dielo, ktoré v čase, keď všetko západné bolo skazené, pracuje s odkazom jedného z kľúčových západoeurópskych maliarov, ku ktorému ako jednému z mála vzhliadala aj väčšina medzivojnovej slovenskej výtvarnej scény. Nikto však nemal toľko odvahy ako Jakoby, aby ho postavil na piedestál v dobe, keď to znamenalo ohrozenie existencie.  JB

Zoznam diel autora:

Muž s koňomPred vchodom do baneNa dvoreFaunovo odpoludnieNa prechádzkeDo horyKresbové štúdie s autoportrétomČitateľŽena v záhradeSochár v ateliéri (návrh na plagát k výstave V. Löfflera)BakchanálieČítajúce dievčatkoNa dedineDedinský dvorUmelcove staré topánky