Proveniencia: pôvodní majitelia získali dielo priamo od autora ako dar
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 46 x 65 cm
Značené: Značené vľavo dole „J. Hála 47“
Ďalšie vlastnosti: Pôvodný rám – odborne zreštaurovaný
Popis:
Úspech Jana Hálu trocha súvisí s našou chuťou pozerať sa na pekné veci. Nemáme radi, ak sa nám ukazuje skutočnosť taká, aká naozaj je, no zároveň nemáme radi umelcov, ktorým chýba kritický pohľad. Tých máme tendenciu obviňovať z nedostatku angažovanosti či neprítomnosti mravoučných aspektov.
Často zabúdame, že takéto kritériá kladieme na umenie od nedávnej doby, že dovtedy bolo umenie v našom prostredí (česť modernistickým výnimkám) určené na predaj a malo skrášľovať príbytky. Ak aj v Hálových spomienkach nachádzame isté ponosy na slabú kúpyschopnosť Slovákov a Sloveniek, jeho tvorbu nemožno zaradiť len k páčivým popevkom o Slovensku. Hálov vnútorný svet sa zásadne zmenil po 17. júli 1931, keď vyhorel starý Važec. Išlo o stratu nevídaných rozmerov – stratu ľudskú i celospoločenskú, pretože v ten deň zhorelo vo Važci viac ako päťsto pôvodných dreveníc, čo znamenalo značný úbytok nášho pamiatkového fondu. Hála žil vo Važci od roku 1923, teda dosť dlho na to, aby sa s dedinou a tatranskými scenériami zžil natoľko, aby danú udalosť považoval aj za vlastnú životnú tragédiu. Važec však neopustil, zostal tam žiť a maľovať aj naďalej, len trocha inak ako predtým. Zmena v Hálovej tvorbe nespočívala v chuti nadbiehať vkusu kupujúcich a nebola spôsobená nedostatkom informácií o reálnom živote v náročných horských podmienkach. Hála začal maľovať po pamäti a s ešte väčším odhodlaním vzdávať hold tejto časti Slovenska. Kým na tmavých olejoch z dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov cítiť snahu o zachytenie reálnych protagonistov života vo Važci, v dielach vytvorených po požiari sa stretávame so snovou predstavou zaobalenou do krásy krojov, milých tvárí a majestátnych horských krajinných celkov. Dievča na predkladanom obraze, rovnako ako mnohé z Hálových „hlavičiek“ či veľkých reprezentatívnych malieb važeckých párov, pravdepodobne vychádza z podoby konkrétnej osoby, ale miera štylizácie a maliarov charakteristický rukopis vytvorili akýsi samostatný žáner: nejde o portrét, ale ani o fikciu, nie je to dokumentárny záznam kroja, ale ani naskicovaná štúdia. Ide o ilúziu, ktorá v čase neexistencie pôvodného Važca prináša oslavu i nádej, že staré dobré časy sa síce minuli, no tie nové dobré časy sú pred nami. Hálovo dievča v kroji je bravúrnou maliarskou výpoveďou o všetkom, čo Važec pre autora predstavoval. (JB)