26. November 2024, 19:00
Poradové číslo: | 92 |
Odhadovaná cena: | 40 000 - 50 000 € |
Vyvolávacia cena: | 35 000 € |
Rok: 1937
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 52 x 35,8 cm
Značené: Práčka značené vpravo dole „Jakoby Gy 37“, Pri pílení dreva značené vpravo dole „Jakoby Gy“
Popis:
„Mám rád ľudí. Milujem nielen ich city či ich duchovný svet, ale aj ich každodenné drobné starosti a pracovné činnosti. Nehľadím na nich očami maliara, ale očami človeka, zápasiaceho človeka, veď aj ja sám som človek, ktorý zápasí so životnými ťažkosťami.“
Július Jakoby, 3. októbra 1934
Pred deväťdesiatimi rokmi, po získaní ceny mesta Košice za obraz Ležiaci ženský akt (1933), poskytol vtedy 31-ročný Gyula Jakoby rozhovor novinám Kassai Ujság. Slávne roky košickej moderny (východoslovenskej avantgardy) sa v tom čase už „oficiálne“ skončili. Dr. Polák bol na odchode, Bauer bol mŕtvy, Foltýn pobýval v Paríži a Maďari zviazaní s metropolou východu s ňou prakticky úplne stratili kontakt. Zo „starej gardy“ zostal v meste vlastne len zatrpknutý Jaszusch a mladý Jakoby, ktorý sa ako umelec narodil do veľmi prajného, umelecky progresívneho a otvoreného prostredia. Samozrejme, netreba si to predstavovať ako bohémsky raj, kde všetci všetkým rozumeli a kde neboli žiadne problémy. Naopak, národnostne vyhranené maďarské Košice zápasili s mnohými ťažkosťami, ale niečo v tom meste súčasnému umeniu prialo a nebol to len vtedajší pokrokovo zmýšľajúci český riaditeľ múzea Dr. Josef Polák. To niečo bolo publikum, ktoré dokázalo prijať, skôr ako v Bratislave, jednu z prvých výstav avantgardného umenia Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu a ktorého duch v tomto meste s istými obmenami zostal dodnes. Jakoby sa celý život veľmi sebavedomo hlásil k avantgarde a jej slobode. Vďaka tomu a určite aj vďaka slušnej dávke sebavedomia sa nesnažil vyhovieť vkusu diváka. Toho sa snažil vychovávať a nepodliehal nevôli či tlakom, aby maľoval inak. Ján Abelovský charakterizoval tridsiate a začiatok štyridsiatych rokov v jeho tvorbe ako „senzuálnu“ líniu, ktorej maliarske vlastnosti Ladislav Saučin opísal ako „akýsi freskový sloh“. A nebola to náhoda: to čo ešte v dvadsiatych rokoch v tvorbe Foltýna, Schillera či Bauera malo pevné tvary, jednoznačné hranice a štruktúry, sa v Jakobyho tvorbe rozpustilo do jemného valérovania a uvoľnenej, neohrabanej maľby, čo umocňovalo zobrazované námety. Autor čerpal podnety zo svojho okolia, čo bolo po „barokovo“ ladených sakrálnych maľbách veľkým osviežením. „Sociálna groteska“ odrážala „každodenné drobné starosti a pracovné činnosti“ (J. Jakoby) Košičanov z periférie i zo starého mesta. Odľahčený, humorný naratív sa dostal takmer do každého obrazu (s výnimkou kresby umierajúceho otca), a to aj takého, kde by sme to nepredpokladali: na Dvojportréte (Umelcova matka a sestra) z rokov 1929 – 1933 stará dáma podriemkava s hlavou naklonenou na bok, na portréte Dr. Josefa Poláka k jeho päťdesiatke sú okolo vedca sústredené rôzne sošky v značne klaunizovanej podobe. Dvojobraz Práčka a Pri pílení dreva je skvelým a maliarsky veľmi presvedčivým príkladom danej etapy Jakobyho života. Žena s veľkým nosom nakláňajúca sa nad lavórom v miestnosti namaľovanej na zeleno a pár nešikovne píliaci poleno na zasneženom dvore sú esenciou Jakobyho dobrosrdečného humoru, ktorý umelca nikdy neopustil. Ako by aj mohol, inak by život v diktatúrach, v národnostnej nepohode a trocha aj v zabudnutí nedokázal tak plodne, umelecky naplniť. „Raz sa pominie dnešná situácia, keď ľudia nekupujú obrazy vôbec, alebo ak ich kúpia, tak preto, aby poskytli almužnu umelcovi,“ hovorieval. (JB)
Zoznam diel autora: