Práve tento jav, zatiaľ nezávislý na kolektívnom názore, kladie otázku týkajúcu sa predovšetkým akosti súčasnej slovenskej maľby. Ponúkame vám teda trojicu, ktorá na rozdiel od slohovo triedených umelcov v dejinách umenia, ktorých obrazy sú už desaťročia publikované vždy spolu a v takmer nemenných súvislostiach, nie je zamrazená do akéhosi zjednoteného náhľadu. U nás nejde o kritický pohľad, pre ten je potrebný širší kontext a konfrontácia so zahraničím, ktorej sa naša “kritika” aj tak vyhýba. Momentálne je však najdôležitejšie to, ako maľby Janečkovej, Dubravského a Fabiana fungujú doma. Darí sa im, sú príťažlivé a odborné i laické publikum im tlieska.
Na výstave sú prezenované ich viac-menej najnovšie diela – maľby a kresby. Ani jeden z nich však neostal len pri maliarskom stojane a skicári, ale postupne napĺňajú dobovo žiadaný obraz výtvarného umelca s multimediálnymi presahmi v tvorbe. Asi by bolo zaujímavé sledovať reakcie našich klientov-zberateľov na diela nemaliarskeho charakteru, každopádne však nevzniká žiadna ujma, keď vám ukážeme oblasť ich tvorby, v ktorej sa naši protagonisti cítia najlepšie a to čo majú najradšej – maľbu a kresbu.

Matej Fabián (1979)
“…hlavne nech to má gule…”

Na otázku, akú estetiku a vizualitu predstavuje a z čoho čerpá tvorba Mateja Fabiána je možné odpoveď hľadať hneď na niekoľkých miestach – v metalovej subkultúre 70-tych a 80-tych rokov, u Francisa Bacona, v informeli, vo filme Predator, v lese, v neoexpresionizme, u Goseki Kojimu či v krčme. Táto zmes podnetov pretavená do svojského maliarskeho prejavu je dôsledkom poctivého štúdia, čím Fabiána možno zaradiť do skupiny “artist reasercher”. To je práve jedným zo základných znakov, ktorý ho striktne oddeľuje od spoluvystavujúcich umelcov.
Nie je púhym pozorovateľom či hedonistom. Bádanie u neho prebieha v niekoľkých rovinách a jeho výsledky sa v dielach objavujú v rôznych podobách. Oblasti záujmu Mateja Fabiána možno vzhľadom na výsledný efekt rozdeliť na formálne a obsahové. Na vedeckej úrovni sa zaoberá vlastnosťami a charakterom maliarskych materiálov, vzťahu farby a plátna a zároveň s vážnosťou rieši otázku demonickosti a jej bytostí, odvrátených stránok života a strachu. Napriek tomu sú Fabiánove diela prekvapivo komunikatívne a ich pochmúrna sugescia v nás vyvoláva tie správne pocity napätia a drží nás v očakávaní vlastných reakcií. Maľby však v sebe nesú aj nemalú dávku ironizácie, ktorou ich autor dáva najavo svoj odstup a otvorenosť. Obrazy so zvláštnym vyžarovaním sú plné zvratov, pričom nestrácajú svoju argumentačnú silu a ponúkajú možnosť voľby na ceste hľadania ich odkazu. Fabián nás tak stavia pred obrazy s bohatou semantickou výbavou a s jasne formulovaným umeleckým názorom. Geniálna hra s viactvárnosťou, zjednotenou nezameniteľným výrazom nás posúva do rôznych levelov, kde sledujeme súboj hrdinov, padlých i vzkriesených bytí, odpadlíkov a v neposlednom rade farieb, presakujúcich na čierny povrch. Fabiánova tvorba je ako stredovek, o ktorom sa zaužíval názor, že je temný. Keď však vstúpite do gotického chrámu, šokuje vás bohatosť a plnosť farebných vitráží, fresiek a polychrómie sôch. Niečo podobné sa stane aj vtedy, keď sa postavíte pred Predátora, Prostredie či vynikajúci cyklus Orlíc – osloví vás nezvyklá plnosť a priamosť charakteru zrelého umelca.

Andrej Dúbravský (1987)
“Rovnako vášnivo maľujem kapotu auta ako genitálie.”

Pri hľadaní a skúmaní identity zajačikov z obrazov sa mi zdá, ako keby popierali svoju entitu samostatných charakterov a preberali na seba vlastnosti procesu a dejov, ani nie dospievania, ale skôr psychického vajatania vo veku, ktorý je stále najviac v kurze – medzi 19-23. Ušatí sú štíhli, s peknou postavou a hlavne ich navonok netrápi nič iné, len ich vlastné postavenie voči svojim súpostavám v kompozícii a v príbehu. Podobajú sa tak trochu na o niečo mladšieho Agostina a jeho kamarátov, objavujúcich svoju sexualitu v prímorskom letovisku v Moraviovej, pomerne skorej próze a zároveň nesú v sebe melanchóliu a punkerský vzdor Bunny Boya z kultového filmu Gummo. Zajac teda nezreje, nedospieva a nevstupuje do trvalého vzťahu s iným zajacom... Pýtať sa Andreja Dúbravského, ako vidí vzťah medzi svojou sexuálnou orientáciou a tvorbou je asi rovnako smiešne a zbytočné, ako keby sme sa chceli opýtať Michelangela ako on vidí súvis medzi tým, čo maľuje a kresťanskou vierou.
Andrej Dúbravský je vďaka láske prechovávanej k svojim vlastným príbehom a obdivu k maliarskemu prejavu, tak trochu modernisticky patetický. Tento príjemný pátos na prvý pohľad neprezrádzajú narácie z jeho obrazov, ale samotné obrazy, ktorými zrejme nevedome, nasleduje formálne riešenia niektorých diel raných avantgardistov. Zdanlivo statický, stale sa opakujúci sujet, zásadne podliehajúci atorovmu vlastnému životu, však pociťujem ako pozitívny jav. Vďaka tomu je na výjavoch s podobným námetom z niekoľkých rokov viditeľný maliarsky pokrok. U Andreja Dúbravského mala vždy veľmi silné postavenie kresba, ktorá sa v ostatnom období stále viac infiltruje aj do jeho rozmernejších kompozícií a v zdravej rovnováhe dopĺňa rovnako energickú maľbu. Ako sám hovorí o svojej aktuálnej tvorbe, “potemnela”. Nestalo sa tak naraz, z ničoho nič, na sile len nabralo to, čo už jeho diela v sebe niesli. Maľbami i kresbami prechádza od počiatku niečo podprahovo pochmúrne, prítomné čiastočne v kolorite, ale i motívoch lesa či deštrukcie. Neprináleží mi hodnotiť tieto momenty z psychologického hľadiska, isté však je, že za plameňmi, štrukturálnymi premaľbami či uväzneniami v hustom kroví cítiť niečo hlbšie. Samozrejme je možné namietať chybu v interpretácii a tváriť sa, že predsa ide len o prostredia, kde sa oné šteklivé príbehy odohrávajú a že chlapec zachytený za spleťou konárov bez lístia je len voyerom. Potom sa ale dopustíme chyby a súčasnej maľbe odoprieme to, čo sa od nej očakáva hádam najviac – reflektovať nejaký problém, iný ako je jej materiálna podstata.
Andrej Dúbravský patrí k čoraz častejšie “vyvážaným” slovenským autorom, pre ktorého je kontakt s publikom životne dôležitý. Jeho diela sú prezentované na medzinárodných veľtrhoch a výstavách v Európe i v Spojených štátoch amerických (Volta NY). Stále viac sa o ňom vyjadrujú aj naši teoretici, zväčša zastávajúc názor, že hľadá svoju identitu, čo v kombinácii tvorba a osobnosť Andreja Dúbravského vyznieva ako klišé a ploché, nepotrebné konštatovanie. Tento umelec vie veľmi dobre čím je a ak niečo hľadá tak je to to, čo je predmetom hľadania každého umelca – svoje umenie.

Katarína Janečková (1988)
“…ak okamžite nenamaľujem aspoň jeden milujúci sa pár medveďov alebo penis, tak to už nemá zmysel.”

Je zima, vonku štípe mráz a partia kamarátov odcestuje na hory si zalyžovať a večer na chate… alebo ešte lepšie, je leto, svieti slnko a niekoľko mladých sporo oblečených príťažlivých ľúdí sa rozhodne ísť k moru wakeboardovať… Je naozaj málo takých autorov, ktorých obrazy by sálali to, čoho je v súčasnom umení najmenej – šport a sex. A je fascinujúce, že napriek do oka bijúcej explicitnosti sa to deje nevtieravým a úprimným spôsobom. Katarína Janečková sa sama považuje za autorku menších formátov. Tých, ktoré nemožno označiť iným slovom, než tým v teórii umenia zaznávaným: pôvabné. Márne však nevyznievajú ani jej pokusy prenášať pôvab malých formátov na veľké plátna, ktoré energicky zasiahnu diváka na tých správnych miestach.
Katku Janečkovú naozaj obchádzajú bôle tejto doby. Nepodlieha depresiám, nevadia jej nápadníci, veď je verná len tomu jednému, nebráni sa pohľadom na jej telo a hlavne sa veľa a pekne smeje. Sama je však dobrou pozorovateľkou a to čo vidí vo svojom okolí dychtivo prenáša na plátno. Na druhej strane jej tvorba vychádza z takmer fyzickej potreby maľovať a kresliť, ako inak, len to čo má rada. Janečková vlastne nevedomky dala košom všetkým feministkám a ich názorom a nebojácne prezentuje tie svoje, že je dobré ak je pekné dievča obdivované mužmi a ešte lepší je sex s nimi. Určite však nie je vypovedané všetko. Bezstarostné a rozvášnené kompozície nám príbeh nikdy neodhalia úplne, pri niektorých nevieme dokonca ani to či medveď, Janečkovou tak často zobrazovaný, je vlastne muž, alebo len symbol s osobnou výpovednou hodnotou. Práve tento symbol, pretvára navonok banálne kompozície na hravejšie a možno pre prudérnejších na stráviteľnejšie. Spomínaný medveď, či skôr medvedík, sa objavuje na maľbách veľmi často v siluete, raz v prednom inokedy zadnom pláne, častokrát len tak “pohodený” v priestore, čo odkazuje jednako k pozorovacím schopnostiam tvorkyne i k faktu, že to čo zachytáva sa deje okolo nás bežne – ale nie nepozorovane. Akási sebabulvarizácia však nie je sebareflexiou, ale komentárom k vlastnému prirodzenému životu a nenúteným nastavením zrkadla spoločnosti. Opäť však nejde o kritické zrkadlo, ale o snahu explóziou farieb a voľnými ťahmi štetca vyburcovať v divákovi návrat k už zažitým nerestiam z jediného dôvodu, lebo je to super!