Kultúrno-historický význam Prvého slovenského gymnázia
a jeho recepcia v súčasnej Revúcej

Zamyslenie sa nad fenoménom Prvého slovenského gymnázia prináša niekoľko zásadných poznaní, potrebných aj pre sebareflexiu v dnešnej dobe, kedy je školstvo takmer výlučne politickou otázkou. Vytvoriť v 19. storočí v Uhorsku slovenskú školu určite nebolo rozhodnutím apolitickým, ale jeho podstata tkvela v akejsi spoločenskej potrebe. Vtedajšia slovenská spoločnosť – prakticky komunita (komunity) si kládla úlohy implikujúce tzv. vyššie ideály. Tým najvyšším ideálom bolo vzdelávanie v materinskom jazyku a integrácia Slovákov do širšieho spoločenstva. Od toho sa odvíjali aj ďalšie snahy vrcholiace v jedinečnej atmosfére, priaznivej pre divadlo, vydavateľskú činnosť, umeleckú tvorbu i riešenie hospodárskych problémov. Písali sa 60. a 70. roky 19. storočia! Storočia, ktoré má na svedomí celé 20. a javí sa mi, že aj prvé desaťročia 21. storočia. Vo výtvarnom umení sa vtedy zrýchlil sled -izmov, sakrálne námety vystriedala kritika spoločnosti, literatúra obnažovala psychiku postáv z radov bežných ľudí, v architektúre tehlu doplnil betón a v školstve sa čím ďalej tým viac kládol dôraz na stredné školy.

Neustále sa hovorí, že Slovensko zaostáva, a že novinky zo západu sa k nám dostávajú podstatne neskôr a zdeformované. Samozrejme, kúsok pravdy na tom bude, no práve v preminulom storočí sme svedkami úžasnej emancipácie Slovákov a ich kultúry smerom k okolitým i vzdialenejším náciám. Národ sa prebúdzal v čase, keď aj iné národy zatúžili po sebaurčení, prvá generácia štúrovcov bola romantická v správnom čase a na správnom mieste a aj Bohúňova kompozícia zobrazujúca Zhromaždenie slovenského ľudu z jari 1848 zachytáva, i keď nedomaľovanú gotickú katedrálu v súlade so súdobým trendom. Veľmi podobná situácia nastala aj v školstve (presnejšie strednom), i keď je pravdou, že to naše bolo od počiatku tak trochu faulované. Keď si však uvedomíme založenie prvej verejnej anglickej školy gymnaziálneho typu v prvej demokratickej krajine – v Spojených Štátoch Amerických, v Bostone v roku 1821, ale aby som uviedol aj bližší príklad, založenie Slovanského gymnázia v Olomouci (najstaršia stredná škola s vyučovacím jazykom českým) v roku 1867, revúcke gymnázium založené v roku 1862 nie je na tom až tak zle, ba dokonca presne naopak, vzniklo úplne aktuálne bez akéhokoľvek omeškania. A skutočnosť, že neostalo len pri samotnej škole, že jej štruktúru behom krátkeho času dokázali gymnaziálni učbári a činovníci rozkošatiť do úctyhodných rozmerov, vynáša naše prvé gymnázium medzi ohromujúce príklady aj v medzinárodnom kontexte. Ohromujúce o to viac, v akých pomeroch a z akých prostriedkov bolo toto všetko budované.

Nezasvätení (a tých máme na Slovensku veľa, ešte sa k tomu dostanem) sa pýtajú prečo a kto – kto bol živnou silou pri vytváraní dejín v tej neľahkej dobe? Moja odpoveď poznačená istou mierou lokalpatriotizmu znie: lebo Gemer! V nejednom traktáte o Gemeri, v srdci ktorého sa Revúca nachádza, sa o tomto kúsku zeme dočítame, ako o Uhorsku či dokonca Európe v malom. Nedá mi na tomto mieste nespomenúť si na slová profesora rožňavského gymnázia a helenistu Istvána Szabóa, ktorý rozdiel medzi gemerským a dolnouhorským sedliakom videl v tom, že ten gemerský vzhliada aj k nebu, pričom ten dolnouhorský zrak nezodvihne od zeme pod svojimi nohami... Význam miestnych učencov, nadšencov a horlivých Slovákov vo veci založenia gymnázia potvrdil už Dušan Dubovský v nie jednej svojej štúdii k dejinám revúckeho veľgymnázia. Nebyť ich, zrod slovenského stredného školstva by bol určite náročnejší a to aj vďaka názorovej protichodnosti medzi generáciami a „skupinami“ národných dejateľov.

Výpočtom týchto niekoľkých, ani zďaleka však nie všetkých, historických skutočností som chcel dnes už opakovane poukázať na dôležitosť prvej slovenskej strednej školy, spočívajúcu nielen v tom, že bola prvá. Významná bola aj bohatou kultúrou v období, ktoré by sme v učebniciach dejepisu pokojne mohli nazývať „dobou Prvého slovenského gymnázia v Revúcej“. Vďaka nej sú naše dejiny bohatšie a gemerská hrdosť väčšia o prvú učebnicu telocviku, školu pre budúcich učiteľov, alumneum pre asi sto stravníkov, 150 divadelných predstavení, študentské časopisy, krasopisnú podložku či Mladé letá.

A aký je dosah tohoto všetkého na dnešnú dobu? Odpoveď je: skoro žiadny! Situácia, ktorú opísal už v roku 1996 John Gross vo svojej eseji Knocking about the ruins (Klopať na ruinách) sa u nás naplno rozvinula až v prvom desaťročí nového milénia. A síce, že masová kultúra, pohlcuje to, čo sa rokmi konštituovalo ako „trvalá“ hodnota. Pred napísaním tejto úvahy som vo svojom blízkom okolí, ktoré tvoria prevažne intelektuáli, urobil malú anketu, v ktorej som položil iba jednu otázku: kde bolo alebo čo je to Prvé slovenské gymnázium. Bohužiaľ z odpovedí by sa dal zostrihať smutno-smiešny materiál pre humoristickú reláciu Aj múdry schybí... V dobrom prípade, tí, ktorí ma poznajú lepšie, koktali niečo o literárnom gymnáziu. Na vzniknutý stav asi liek neexistuje a tento celosvetový trend „zabúdania“ sa momentálne nedá ani zvrátiť. Na druhej strane si však všímame veľké úsilie nielen múzeí a vzdelávacích inštitúcií, ale aj vlád a samospráv o sprítomnenie a znovuoživenie dejín v povedomí ľudí. Ide zväčša o celoštátne a celoročné podujatia vyhlásené ministerstvami kulúry – predstavte si napríklad rok Prvého slovenského gymnázia s vedeckými aktivitami a aktivitami pre všetky gymnáziá či stredné školy na Slovensku...

Je potrebné sa pozrieť pravde do očí a uvedomiť si, koľko málo sa mimo Revúcej pre túto legendu slovenskej histórie robí. Len na odľahčenie, ako dráždivý, mne však veľmi blízky a sympatický, uvediem príklad zo susedného Maďarska: počas štátnych sviatkov a pamätných dní sa v Budapešti v električkách a metre hlásia zastávky, súvisiace s tou ktorou dejinnou udalosťou s komentárom, čo si vlastne pripomíname. Napríklad počas celej prvej júnovej nedele, kedy je v Maďarsku deň pedagógov, sa bežní cestujúci dozvedajú o živote a diele slávnych učiteľov a literátov, po ktorých sú pomenované ulice a námestia. U nás však, keďže historické názvy ulíc sú veľakrát z nevysvetliteľných príčin neakceptované, radšej zastávku odpredáme veľkým firmám alebo ju nezmyselne pomenujeme ako Bylinkovú, Diamantovú či Predstaničné námestie...

Som však presvedčený, že tí moji známi, ktorých som sa pýtal na revúcke gymnázium si potom, čo som sa na nich pozrel prísnym pohľadom čo by učbára, sadli aspoň k počítaču a heslo Prvé slovenské gymnázium vygúglili. I keď základné informácie získali (prevažne z revúckych portálov) počet nájdených odkazov 11 100 je viac než neuspokojivý, hlavne ak to porovnáme s podobným českým výrazom, na ktorý reaguje viac ako 830 000 odkazov! Prvé slovenské gymnázium nie je vedené, rovnako ako ani jeho zakladatelia, ani v medzinárodnej online encyklopécii Wikipedia...

Hádam najzásadnejším krokom v najnovších kultúrnych dejinách Revúcej bolo založenie Prvého slovenského literárneho gymnázia, ktoré svojím názvom odkazuje k historickému gymnáziu, s pomocou Ministerstva školstva SR obnovilo NKP Novšiu budovu PSG, kde sídli a vyučovacím procesom napĺňa tradíciu výnimočnosti, zdedenú po Augustovi Horislavovi Škultétym, Samuelovi Reussovi, Ivanovi Branislavovi Zochovi, Samuelovi Ormisovi či Júliusovi Bottovi. Revúca a Gemer vôbec sú dnes kultúrne podvíživené lokality, kde obyvateľstvo stárne a mladí odchádzajú do väčších miest a zahraničia. Prvé slovenské literárne gymnázium tu tak, ako jeho dávny predchodca, plní aj funkciu kultúrnej inštitúcie – organizovaním literárnych súťaží, festivalov a divadelných predstavení.

Na záver mi ešte dovoľte jednu poznámku o opakovaní sa dejín a toho, ako sa z nich nevieme poučiť. Zatvorenie revúckeho gymnázia je už tradične a mýtotvorne pripisované akémusi fantómovi menom „maďarská vrchnosť“. Z literatúry sa však dozvedáme, že iniciatíva vyšla a zatvorenie bolo hojne podporované práve Revúčanmi, ktorí, ako Dušan Dubovský správne poznamenal, si až neskôr, resp. neskoro uvedomili dôsledky svojho konania. Už v časoch môjich štúdií bolo cítiť niečo zvláštne a nepochopiteľne nevraživé voči našej škole. U nás študentov to posilňovalo stavovskú hrdosť, veď chodíme po chodbách, kde kedysi pobehoval aj Martin Kukučín, u pedagógov zasa snahu dostať z nás čo najviac, aby sme boli na univerzitách a na trhu práce konkurencieschopní. Trend zlúčovania stredných škôl a šetrenia za každú cenu, by školu, akou je Prvé slovenské literárne gymnázium mal určite obísť. Mala by zostať jedinečnou, určenou bez rozdielu všetkým žiakom so záujmom o literatúru a umenie. Ja osobne som vďačný a hrdý, že som mohol študovať v tak vyspelom, liberálnom a rodinne prívetivom prostredí.

Príspevok odznel na vedeckej konferencii pri príležitosti 150. výročia založenia Prvého slovenského gymnázia v Revúcej 14. 9. 2012. Konferencia sa konala pod záštitou ministra školstva, vedy a výskumu SR Dušana Čaploviča.