Biografia: Vladimír Havrilla, jedna z najvýraznejších postáv slovenského intermediálneho umenia, sa narodil 13. 5. 1943 v Bratislave. 1962 - 68 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. 1970-1984 projekty fontán. 1972-1982 intenzívne sa venuje trikovej, animovanej a hranej filmovej tvorbe. Natočil 20 krátkych filmov (super8-mm) a napísal približne 140 scenárov a námetov k filmu. 1974 ako jediný výtvarník vystúpil zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. 1975 plastiky v interiéri a exteriéri Zeleného domu, Bratislava (zničené 1990). 1978-1981 aktivity v oblasti performance v úzkom okruhu priateľov (J. Budaj, P. Bartoš, R. Cyprich, Ľ. Laufová, T. Petřivý, I. Kalný, T. Štraus). 1985 projekty Atrium a Ten Minutes (súťaže vypísané časopisom Japan Architecture). 1987 projekt Dix minutes (súťaž Inventer 89 vyhlásená francúzskou vládou). 1986-1994 venuje sa keramickej tvorbe ako dizajnér v štúdiu Art 4, Bratislava. 1989-1990 socha Zenové dievča, bronz a žula, Petržalka, Bratislava (realizácia). 1990 vytvoril Sochu cez telefón, ktorej výrobu zadal len cez telefonický príkaz. 1990-1993 pedagóg na katedre sochárstva VŠVU v Bratislave. Podľa dôverného znalca diela umelca, Dušana Brozmana“ … aktivity Vladimíra Havrillu sú neobyčajne široké – tvorí sochy, objekty, kresbu, maľbu, grafiku, počítačovú grafiku, film, fotografiu, animácie, komiks, píše poviedky. Navzájom prelínajú, ovplyvňujú a vytvárajú celok spájajúci v sebe princípy archaického a súčasného, mužského a ženského. Ich koexistenciu často vyjadrujú vizuálne a textové príbehy rozpovedané v dlhodobých cykloch. Príkladom je Neúspešný let (1967–1987), kde sa v rôznych variáciách objavuje postava vesmírneho či vzdušného stroskotanca – motív ťahajúci sa Havrillovým dielom až po súčasnosť. Od konca 70. rokov pravidelne vznikali kresebné kompozície ako Na konci mesta, Nevidia nás, Pavúčí muž, Kútový a Mimikrí muž alebo žena. Hrdinovia týchto metafyzických komiksov sa niekedy strácajú v spleti labyrintov, splývajú s usporiadaným priestorom a nadobúdajú mimikry architektúry. Prejavuje sa v nich ťažoba obdobia, zároveň ich však odľahčuje poetika pripomínajúca detskú hravosť. V procese tvorby necháva Havrilla voľný priechod svojej fantázii a invenčnosti, používa najrôznejšie materiály a výtvarné prístupy. V tomto období bol jeho umelecký prejav síce zviazaný s tradičnými technikami a médiami, no v spolupráci dával prednosť skôr akčným a konceptuálnym umelcom (Ľubomír Ďurček, Ján Budaj, Peter Bartoš, príležitostne Juraj Mihalík, Peter Eliáš a iní). Vyše desať rokov sa Vladimír Havrilla venoval tvorbe krátkych experimentálnych filmov. Väčšina z nich vznikla v 70. rokoch, za pomoci jeho vlastnej 8mm kamery (Lift, No limit, Lebo veľa hrešila, Bábika a iné). Po oboznámení sa s médiom filmu začal v polovici 90. rokov minulého storočia pracovať s počítačom. Ako prostriedok pre prácu ho zaujal nielen možnosťou modelovať ním figúry, narábať s obrazom a jeho animáciou, ale aj nehmotnosťou vznikajúceho virtuálneho sveta: stlačením na gombík tento svet zmizne, nastane to, čo symbolicky nájdeme v skle, vode, svetle alebo v bielej farbe – absolútnu čistotu… “. Vladimír Havrilla je už dlhé roky kultovou osobnosťou alternatívneho umenia. Jeho tvorba bola a je známa viac zasvätencom, než širšej kultúrnej verejnosti. Slovenská národná galéria usporiadala retrospektívnu výstavu umelca (2006).

HAVRILLA VLADIMÍR (1943)