Významná slovenská zbierka. „LUDROVÁ“ patrí do začiatku najdôležitejšieho tvorivého obdobia Martina Benku (1920 – 27). Práve vtedy si Benka uvedomil obmedzenia panteisticky ozvláštňovanej krajinomaľby, ktorá nedovoľovala sprostredkovať adresné národné významy, o ktoré mu nadovšetko išlo. Preto aj jeho nasledujúce hľadanie skutočne slovenskej témy spočívalo v skúšaní možností symbolicky úderného zasadenia figúry slovenského človeka do jemu zodpovedajúceho krajinného rámca. Z jeho spomienok sa dozvedáme, ako ho už počas prvej oravskej cesty fascinovala veľkoleposť Vysokých Tatier. Benkovej maliarskej ctižiadosti však táto téma nevyhovovala -- chýbal mu v nej človek, poľudšťujúca stopa jeho prirodzenej, všednodennej a nie len turistickej prítomnosti. Podľa Mila Urbana sa "… neťahal sa do hluchého pásma kosodreviny, medzi holé skaly. Nedobýval nebesia. Zostal len kdesi pod hoľami, pri ornej pôde, pri lúkach, rúbaniskách a hľadal -- ľudí….". Takúto erbovú krajinu pre svoje maliarstvo našiel až v lete roku 1920, počas cesty na Oravu, Spiš a Liptov, v osobitom tvarovom rytme kulisovito sa vynárajúcich opách vrchov a pod nimi poskladaných úzkych pásov políčok. Maliarsky ho vybrúsil do stále opakovanej typológie výrazne zjednodušenej, rovnako anonymnej ako všeoznačujúcej horskej krajiny. Za východiskový bod Benkovho hľadania obrazovej zostavy "slovenského" sa všeobecne považuje dielo "Na rieke Orave" z roku 1920. Predpovedá najšťastnejšie obdobie maliarovej tvorby rokov 1921--1927, v ktorom Benka zavŕšil pre naše maliarstvo záväzný spôsob dispozície "slovenský človek a jeho svet". V obraze "Na rieke Orave" nachádzame v zárodočnom štádiu viaceré z týchto maliarskych postupov: jadrnú kompozičnú skratku, plošnosť i expresivitu rukopisného podania. Jednako istá drsnosť, nediferencovanosť temnej farebnosti a svetelnej kompozície, protirečí úrovni maliarovho umeleckého poznania, o ktorom sa dá hovoriť už pri predprevratových, miloňovických dielach. Napokon subtílnejšie interpretácie dokazujú, že Benkova tematizácia slovenského mýtu mala oveľa zložitejšie východiská. Sám maliar považoval za zlomové cézanistické obrazy "Ovčiar" a "Práčky pri mlyne v Kiripolci", maľované roku 1919, teda ešte pred druhou oravskou cestou. Nám sa vidí, že za jedno z kľúčových diel by sa mohla označiť aj "Prosba za úrodu" z roku 1920, najmä pre príznačnú pietistickú symboliku, ktorú sprostredkováva už nielen expresia krajiny, ale najmä figurálna stafáž: kľačiaca sedliačka, roľník zo záprahom a v druhom obrazovom pláne náboženská procesia.
