Významná slovenská zbierka. „PO ŽATVE“ je vynikajúcim, zberateľsky vzácnym dielom Martina Benku z počiatku jeho „heroizačno- monumentalizačných úsilí“. Jadro Benkovej maľby rokov 1920 – 27 (Na zákrute, 1921; Trh v Ružomberku, 1921; Na liptovských holiach, 1922; Do práce, 1922; Hrabačky z Liptovskej Revúcej, 1922; Jar horách, 1923; Za obilím, 1923; Jeseň, 1923; Zvážanie chudobných, 1923; Zo žatvy, 1923; Pri kolíske, 1924; Horský roľník, 1925; Trhačky ľanu, 1925; V žatve pri Ružomberku, 1925; Žatva -- Biely potok, 1925; Na holiach, 1926; Zvážanie sena, 1927; Hviezdoslavovo Bradlo, 1927; Cez rozvodnenú rieku, 1927; V doline, 1927) prezrádza celkom programové zámery. Benka dával teraz už celkom jasne najavo, že mu nejde o číro maliarske, modernistické pretvorenie "vonkajšieho modelu". Chcel viac a inak. Od obrazu k obrazu možno pozorovať postupné spresňovanie osobitej maliarskej výpovede, čoraz sa vzďaľujúcej od expresívnej nadsázky reality. Reliéfny spôsob vrstvenia obrazových plánov, prísna kompozícia v tvare pyramídy, čoraz dekoratívnejšia arabeska hnedých, fialových, tmavozelených a bielych prízvukujú nadčasovosť Benkových žánrových výjavov. Statickosť figurálnej stafáže, prednostný výber situácií odpočinku po vyčerpávajúcej práci, pietistické vyhýbanie sa akejkoľvek sujetovej konfliktnosti naznačuje, že maliarovi nejde o opis reálnych, všedných okamihov života ľudového človeka, ale o ich obrazové povýšenie do podoby symbolu. Obraz už len vzdialene poukazuje k realite, ale nie je ani výtvarnou skratkou, zovšeobecnením jej optickej podstaty. Predpokladá niečo v istom zmysle reálne neexistujúce, vytvorené až dielom. Motívom tohto vzďaľovania sa od "reality" teda vôbec nie je úsilie o dosiahnutie istých svojprávnych maliarskych výdobytkov. Naopak -- v jeho podtexte je predpojatá myšlienka, romantická predstava o heroickej prapodstate slovenského človeka, vnútorne slobodného a prirodzeného v spolužití s vlastným svetom. Východisková expresia je zamenená za literárny, ikonický symbol. Azda najlepšie možno tento posun doložiť Benkovým symbolickým rytmizovaním ikonografie trojplánovej obrazovej kompozície. V prvom, divákovi najbližšom pláne umiestňuje lyrickú, pateticky stuhnutú figurálnu scénu, v druhom epické, doplňujúce odbočky viacfigurálnych výjavov a tretí "zarámuje" kulisou horských hrebeňov. Tento kompozičný sled možno ľahko "preložiť" do klišéovitej literárnej reči: práca ako najprirodzenejšia forma kontaktu slovenského človeka s prírodou - jeho víťazný zápas s ňou -- oslava slovenskej vlasti. Takto podmienenému symbolizmu sa podriaďujú všetky maliarske prostriedky. Tvar sa stáva čoraz celistvejší, pôvabným, elegantným spôsobom sa napája na ďalší susediaci. Expresívne kresebné kontúrovanie linkou ustupuje jemnejším, len farebným tieňovaním naznačeným prechodom. Skrátka -- Benkov "expresionizmus" bol len umierneným nadsadením pôvodnej, nikdy celkom nezabudnutej secesnej plynulosti, znakovej súhry skladobných súčastí obrazovej kompozície.
