Sestry

Rok: 1943

Technika: Olej na plátne

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: 41 x 33 cm

Značené: Neznačené. Na zadnej strane autorovou rukou “20. 8. 43”

Popis:

Slovenská súkromná zbierka.
“SESTRY”
pochádzajú z francúzskeho obdobia tvorby Imra Weinera-Kráľa a dokladajú záverečnú fázu “poetického ceivilizmu” jeho zrelého umenia. Z tohoto zreteľa je paradoxné, že to čo Weinerovi už dávnejšie zabezpečilo výsadné postavenie v spoločnosti zakladateľských zjavov moderny Slovenska (okrem umelcovej politickej orientácie) nebola jeho -- v slovenských súvislostiach -- výnimočná štýlová orientácia, ale práve viazanosť časti jeho tvorby k erbovému sujetu celej nacionalistickej moderny -- slovenskému ľudovému žánru. A to bez ohľadu na do očí bijúcu skutočnosť, že Weiner zaujímal k tradičným témam slovenskej utópie od počiatku keď nie priamo ironizujúci, tak rozhodne polemický zástoj. Na druhej strane -- pocit osamelosti v domácich súvislostiach zdieľal v spomienkach na vlastné začiatky i samotný umelec: "u nás na Slovensku by som nevedel v rokoch 1926--1929 nazvať nikoho, kto by bol ukazoval modernejšie ako akýsi socialistický expresionizmus. Jasuschove obrazy som videl až nedávno tu v Bratislave. Pochádzajú údajne z tých rokov, čo som sa oboznámil s dielom Kleea, Kandinského, Feiningera, Arpa a iných, nehovoriac o Picassovi, Braquovi (ktorého som si najviac vážil)...". I keď proti tomuto maliarovmu tvrdeniu možno oponovať, že jeho začiatky boli v mnohom podobné problematike sociálneho umenia jeho súputníkov Arnolda Weisza, Štefana Prohászku, Františka Reichentála, ale i Ľudovíta Fullu a najmä Mikuláša Galandu, treba priznať i Weinerovu zásadnú odlišnosť. Už od 30. rokov začali prevládať obsahovo i výrazovo diferencovanejšie, myšlienkovo všeobecnejšie ambície. Najviac sa prejavili vo vynikajúcich portrétoch (I. Forbáth, 1929; Portrét Ireny Blühovej, 1930; Dvojportrét -- V ateliéri; Parížsky portrét, 1930), v precítených figurálnych kompozíciách mladých dievčat a žien (Spiace dievča, 1929; Slovenská madona, okolo 1930, Práčka, 1931) i vo vecne pojednaných zátišiach (Zátišie s fľašou, 1930). Vpád civilizmu, vychutnávanie prostej krásy vecí všedného života je vzápätí rozšírený i na východiskovú podobou ľudového žánru. Tak sa utváralo rozhodujúce smerovanie Weinerovej maľby, založené na zvláštnych poetických zostavách ikonických symbolov, dovolávajúcich sa rovnako drsnej reality života, ako jeho poetickej nadsádzky. Zvláštnosť modernizmu Imricha Weinera – Kráľa teda spočívala nielen v paradoxných duchovných predpokladoch tvorby „neslovenského“ umelca vedome a cielene sa stotožňujúceho zo slovenským mýtom, ale aj v jedinečnej štýlovej povahe jeho maliarskej interpretácie. V neobvyklom, z hľadiska štandardných modernistických kritérií nelogickom, prestupovaní asociatívnych postupov prevzatých zo surrealizmu a priamočiarej ikonickosti sociálneho umenia, respektíve novej vecnosti. Z tohto zreteľa je Weiner jedným z najvýraznejších príkladov periférnosti moderny Slovenska, jej selektívnej reakcie na vonkajšie slohové podnety.

Zoznam diel autora:

Z cyklu RomanikaSestry