Dielo pochádza priamo z pozostalosti Janka Alexyho. “SLOVENSKÍ POVSTALCI” sú veľkoformátovým, reprezentačným dielom Janka Alexyho zo záveru počiatočnej periódy rokov 1921 – 28. Mladý Alexy našiel miesto tam, kde sa riešili (po koľký raz odznova!) večné spory o podstate povahy národa, o jeho "správnom" obraze v patriarchálnej minulosti i utopickej budúcnosti. Prítomnosť života národa - nech už bola rámcovaná akokoľvek novými, nadejnými, vskutku modernými podmienkami -- musela ostať nepovšimnutá: znovuoživenú utópiu nebolo možné podať súčasnými maliarskymi prostriedkami. Toto minulostné (a zároveň substitučné) chápanie umenia, ešte vystupňované zdôrazňovaním obrazových významov naivity, detinskosti v duchu baladického, rozprávkovo podfarbeného romantizmu, zvlášť vyniklo v tomto, v prvom období tvorby Janka Alexyho (Hôrni chlapci, 1927; Napred, 1928 a ďalšie). Prítomnosť akéhosi adolescentného podtextu, naznačujúceho jestvovanie skrytého, „mimo-historického“, nadčasového (teda vlastne – aj súčasného) zmyslu legendy (víťazný Jánošík - pomstiteľ, ochranca, záchranca trpiaceho národa), odkazuje tieto Alexyho kompozície k tým vlastnostiam nášho literárneho romantizmu minulého storočia. Samozrejme, že z pohľadu modernej doby, bol Alexyho spôsob myslenia naivný a detinský a -- na to by sa nemalo zabúdať -- vo svojich dôsledkoch scestný, len živiaci falošné národné mýty. Na druhej strane: nestretávame sa s týmto jánošíkovským, všetko zázračne riešiacim zatínaním valašiek u nás, na Slovensku, vlastne dodnes? A nevypovedal teda Alexy, určite nechtiac, niečo veľmi podstatné o nás Slovákoch ? Pripomeňme si, jednou z motivácií Alexyho modernistického prehovoru ľudovo-žánrovej témy bola polemika s národopisným poňatím ľudového žánru u Martina Benku, ale aj v tvorbe staršej, ešte predprevratovej generácie Hanulu, Augustu, Mallého a ďalších. Avšak, ako konštatoval aj jeho monografista: "... ani jemu sa ešte nepodarilo úplne a jednoznačne vyhnúť istej konvencii v poňatí slovenského námetu. Postupne upúšťa od zásadného predsavzatia ignorovať tradičné folkloristické hľadiská... Jeho prejav nadobúda prvky secesnej dekoratívnosti...". Marian Veselý tým zrejme myslí najmä na Alexyho olejomaľby, tesne predchádzajúce najšťastnejšiemu obdobiu jeho maľby prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov (Drevorubač, 1926; Kopala studničku, napájala páva, 1927; Pijú, chlapci, pijú, 1928; Balada -- Pieseň o vŕbe, Na stráži, 1927). Oproti predchádzajúcim prácam tu Alexy v podstate len ďalej nadsadzuje sentimentálny dôraz, aby ustálil žáner do akejsi divokrásnej, ornamentálnej, baladickej podoby.