„Žena“ je galerijnou ukážkou tvorby Milana Laluhu začiatku sedemdesiatych rokov. Je dôkazom, že Laluha spel v jednej z línií vtedajších radikálnych úsilí celkom mimo kontext „ľudového žánru“ až na pomedzie nefiguratívneho prejavu. Do akej miery bol tento sklon jeho tvorby podmienený inšpiráciami historickou avantgardou je otázne. Konkrétne pri Laluhovi – raným, ešte pred-suprematistickým Kazimirom Malevičom, kde je príbuznosť názorov viač než preukázateľná. Sám Laluha takéto vplyvológie razantne odmieta: Malevičovu tvorba vraj v týchto rokoch vôbec nepoznal. Pravde bližšie bude teda asi tvrdenie, že Laluhov variant tradičného slovenského žánru vychádzal z domácich súvislostí, z myšlienkovej atmosféry generačného nástupu okolo roku 1957. Podľa Oskára Čepana: “… Milan Laluha nie je maliar folklórnych námetov. Analógiu k jeho postojom núka sprostredkujúce médium ľudovej hudby. Rovnica vzťahov je jednoduchá. Táto hudba sa má k svojmu životnému zdroju – k dedine tak, ako sa má k obom Laluhov obraz. Maľuje síce dedinu a jej ľudí, ale súčasne, či predovšetkým – maľuje ich vizuálne ekvivalenty, transponované cez prarytmy a praakordy ľudového hudobného výrazu. Maliar od začiatku uvedomelej tvorby úporne hľadá svoju výtvarnú formulu, svoj “zaklínací princíp”, štatút či vzor. Hľadá ju v schéme, ktorá by bola schopná obsiahnuť viac, ako ponúka sám zobrazený motív či námet. “Keď začínam maľovať”, povedal v jednom rozhovore, “zbehne sa mi to až do akéhosi vzorca.”. Domnieva sa, že do úvahy môže prísť len akýsi “sochársky pôdorys existovania tvarov v priestore…”. V každom prípade: maliari a sochári Skupiny Mikuláša Galanda (okrem Milana Laluhu ešte Barčík, Krivoš, Paštéka, Rudavský, Kompánek a ďalší) vložili do súvahy umenie – život po roku 1957 nálož určitej skepsy. Ale aj túžby po skutočných životných i umeleckých hodnotách. To všetko bolo vlastne odleskom potreby spretrhanej nádväznosti na medzivojnovú avantgardu, ale aj revoltou proti neznesiteľnej tuhosti socialistického realizmu. Návraty k Fullovi a Galandovi neboli teda pre týchto maliarov a sochárov len znovuobjavovaním slovenského mýtu. Boli predovšetkým dôvodom predvádzania nepatickej civilnosti, vybrúsených tvarov obrazu či sochy. Pretože už nešlo ani tak o vytyčovanie heraldických znakov domova tak, ako to robili klasici našej moderny. Pomer k motívu sa stal nesprostredkovaný literárnymi klišé -- rozhodujúcou bola skôr vecnosť, než oslava romantickej utópie, viac individuálne a ľudské než národné konštanty.