Aukcie | 111. letná aukcia výtvarných diel a starožitností
Najvyššie dosiahnuté konečné ceny diel autora: 85 000,- € Hmlistá lesná krajina pri rieke. Okolo 1880. Olej, plátno. 70 x 120 cm. Neznačené. (104. večerná aukcia - Mednyánszky zo zbierky Dr. Lea Ringwalda, 29.05.2012) 71 366,93,- € Železná brána. Okolo 1900. Olej na plátne. 120 x 200 cm. (42. jesenná aukcia, 30. 9. 2003) 64 000,- € Barbizonský les. Okolo 1890. Olej na plátne, dublované. 140 x 90 cm. (87. jesenná aukcia, 6. 10. 2009) 62 000,- € Spútaný (štúdia mužského aktu). 1895-1895. Olej, plátno. 120 x 60 cm. Značené vpravo dole "Mednyánszky". (104. večerná aukcia - Mednyánszky zo zbierky Dr. Lea Ringwalda, 29.05.2012)
Biografia: Narodil sa 23. 4. 1852 v Beckove, zomrel 17. 4. 1919 vo Viedni. 1863-1865 súkromne študoval u rakúskeho maliara T. Endera. 1872-73 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Strähuber, Seitz). 1873-75 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. Pils). V Paríži pôsobil do 1878 v prenajatom ateliéri na Montmartre a potom ešte v 1889-92 a 1896-97. 1877 vystavoval na parížskom Salóne. Prvý pobyt v Barbizone s O. Redonom, L. Páalom a K. Bodmerom. Výstava v Mücsarnoku v Budapešti. 1878 študijná cesta do Talianska. 1879 návrat na Slovensko. Maľoval v Beckove, Strážkach a Šarišských Jarovniciach, kde sa zoznámil so Szinyeim-Mersem. 1882 vystavoval na medzinárodnej výstave vo Viedni. 1884-1887 si prenajal v Budapešti ateliér, pravidelne sa vracal do Beckova a Strážok (na Slovensku bol aj v lete 1888 a 1889). Na jeseň 1889 odišiel do Paríža, navštívil aj Barbizon, Normandiu a Bretónsko. 1895 smrť otca, v nasledujúcom roku posledný odchod do Paríža. 1897 súborná výstava v Galérii Georgesa Petita v Paríži. V záverečnej etape tvorby sa usadil v Budapešti, pravidelne chodieval na Slovensko a do Viedne. 1898 sa zoznámil s obchodníkom s obrazmi J. Wolfnerom, ktorý odvtedy umelca finančne zabezpečoval. Cesty po Uhorsku - Budín, Vacov (1907), Balaton (1908), Sedmohradsko (1912). Každoročné letné pobyty v Beckove, Strážkach, Piešťanoch, Kráľovej, Širkovciach. 1914 odišiel ako dobrovoľník - frontový výtvarník na ruský a neskôr na taliansky front. Súborné výstavy umelcovho diela pripravila Slovenská národná galéria v Bratislave (1962, 1979, 2004 v spolupráci s MMG Budapest a výstavu kresby roku 1995).
Literatúra: Malonyay, D.: Mednyánszky. Budapešť 1905; Kállai, E.: Mednyánszky László. Budapešť 1943; Vámošiová, S.: Slovenská krajina v diele Ladislava Mednyánszkeho. In: Z novších výtvarných dejín Slovenska. Bratislava 1962, s. 39--146; Bresztyánszky, I.: Mednyánszky László. Budapešť 1963; Egri, M.: Mednyánszky László. Budapešť, 1975; Vaculík, K.: Ladislav Mednyánszky -- súborné dielo. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1979; Aradi, N.: Mednyánszky. Budapešť 1983; Glatz, A. C.: Ladislav Mednyánszky a Strážky. Kat. stálej expozície. Bratislava, Slovenská národná galéria 1990; Zmetáková, D.: Ladislav Mednyánszky (Mednyánszky) - kresby. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1995; Kol. autorov: Ladislav Mednyánszky. Kat výstavy SNG Bratislava a MNG Budapest. 2004.
Popis: “ZIMNÁ BUDAPEŠŤ ” je galerijným dielom zrelej tvorby Ladislava Mednyánszkeho. Nová koncepcia Mednyánszkeho krajinomaľby, ktorá "si nekládla za cieľ zložité zámery uzatvorenej kompozičnej koncepcie ideálnej a neskôr romantickej krajiny generačných predchodcov, ale sa uspokojovala fragmentom prírody, detailom, zachytením nálady, farebného, optického dojmu, vyjadrením špecifickosti motívu" (Karol Vaculík) korešpondovala s tvorbou Mednyánszkeho najvýznamnejších stredourópskych súčasníkov: maďarských Munkácsyho, Páala, českého Chittusiho, a viedenských Schindlera, Jettela a Ribartza. Teda tej generácie stredoeurópskej maľby, ktorá definitívne prelomila obmedzenia akademickej doktríny v duchu zásad plenérového realizmu. Na rozdiel od nich sa však Mednyánszky v krajinomaľbe rokov deväťdesiatych a najmä v tvorbe na prelome storočí pokúšal posunúť problém plenéru ďalej. V súhlase so zásadou vtedajších moderných plenéristov: ”začatý obraz je už aj obrazom dokončeným”, staval Mednyánszky tento problém do sféry osobného rozhodnutia tvorcu. Skicovitosť obrazu znamenala, že dielo prestáva byť útvarom stavaným na vopred dohodnutých akademických pravidlách. Tým, že Mednyánszky predvádzal svoju maľbu v rukopisnej odkrytosti a ponechával ju v štádiu náčrtkovitosti, predpovedal pre naše maliarstvo formuláciu obrazu v jeho modernej podobe a funkcii. V samom závere umeleckej kariéry (1916) Mednyánszky modernistickú potenciu svojho maľovania definoval (s príznačnou skromnosťou a sebakritickosťou) i teoreticky: "Dnes som celkom jasne prišiel na to, v čom som vo svojom umení chybil. Realizmus som sledoval tak dôsledne, že som opomínal každú subjektívnu pravdu, všetku artistnú nadsádzku. Ale bez artistnej nadsádzky niet umenia. Treba len zanechať staré spôsoby nadsádzky. Nadsádzka je potrebná vždy, iba jej treba dať nový zmysel... Umenie síce čerpá z objektívnej prírody, začína sa však iba po subjektívnom pohľade jednotlivca. Vnútorná hodnota obrazu (pri určitej objektívnej znalosti) závisí od intenzity vlastného subjektívneho momentu". Mednyánszkeho záverečné dielo tieto zámery rešpektuje s nebývalou dôslednosťou. Podľa Karola Vaculíka, maliar práve vtedy objavuje príklad vlastných generačných druhov: Gauguina, ale najmä van Gogha, zaujali ho aj generačne novšie objavy secesnej, symbolistickej a protoexpresionistickej európskej výtvarnej scény -- Corinth, Denis, Vuilard, Klimt, Munch: ”… už v septembri 1898 začína z času na čas maľovať špachtľovou technikou, ktorú neskôr v súlade s luminiscentnou farebnou výstavbou rozihral až po zásady impresionistickej maľby.".
