Významná súkromná zbierka na Slovensku. Dielo je publikované in: Abelovský, J., Bajcurová, K.: Zbierka Bohumila Hanzela. Trenčín 2012.
„DVE ŽENY V KAVIARNI“ sú datované autorom do roku 1947. Pochádzajú teda z „hvieznej hodiny“ tvorivej cesty Vincenta Hložníka. Problém možnosti súbežného vyjadrenia metafyzického a konštruktívneho vyriešil totiž Hložník až po roku 1946. Pribúdajú predtým takmer nepoznané intímne motívy aktov a zátiší, krajina, civilistické mestské námety, ba aj ľudový žáner (Z cirkusu, 1946; Cirkusová skupina, 1946; Dvaja harlekými, 1946; Klaun s koníkom, 1946; Krasojazdkyňa, 1946; Žena s lampou, 1946; Sediaca, 1946--1947; Zátišie s lampou, 1946; Muž s koňom, 1947; Klaun, 1947; Krasojazdkyna, 1947; Pri bare, 1947; Trio, 1947; Zátišie s holubičkou, 1947; Zátišie s lampou, 1947; Zátišie s rybkou, 1947; Zátišie so zrkadlom, 1947). Keď teda Vincent Hložník prišiel roku 1942 po ukončení pražských štúdií na Slovensko, vniesol do názorov starších maliarov nadrealistických zborníkov nový, nečakane priebojný maliarsky názor. Priniesol do jeho ustálených názorových rozmerov atmosféru okupovanej Prahy, celkom nesúmerateľnú s propagandistickou frázou o "usmievavom Slovensku". Aj súdobá kritika rozpoznala, že s Hložníkom sa tvárnosť maliarstva bratislavskej avantgardy podstatne diferencuje. Jeho originalitu videla v tom, že oproti statickej a monofigurálnej kompozícii Mudrocha a Matejku uplatňuje horizontálne mnohofigurálne riešenie, ktoré preberá z príkladu pražských starších druhov, Majerníka, Hoffstädtera a Želibského. Neboli to však len výdobytky kompozičnej reči, ktoré zakladali maliarovo výnimočné postavenie v prvej polovici štyridsiatych rokov. Hložník sa nestal len akýmsi premostením vývinového trojuholníka Majerník -- Mudroch -- Matejka. Nesprostredkoval len poznanie majerníkovskej výrazovosti, ako protiváhy poetickosti Mudrocha. Jeho výklad generačných ikonografických schém má celkom iné zacielenie: nechce byť inotajný, ani symbolizujúci. Po prvý raz sa tu prejavuje pokus o znakovosť v rovine maliarskeho výrazu. Tým však Hložník polemizuje nielen s alegorickosťou Majerníka, ikonickou symbolikou Mudrocha, ale aj s do seba obráteným dôrazom na čistú výtvarnosť Petra Matejku. Súbežné úsilia Hložníka a Matejku v rokoch 1943—1947 mali len jedno spoločné: jednoznačný sklon ku konštruktívnosti a vybrúsenosti obrazovej kompozície.