Významná súkromná zbierka na Slovensku. Dielo je publikované in: Abelovský, J., Bajcurová, K.: Zbierka Bohumila Hanzela. Trenčín 2012.
„ZVONIČKA“ je reprezentačným sochárskym dielom Vladimíra Kompánka. Tento umelec sa „... stal dovŕšiteľom snáh „nacionálnej“ línie medzivojnovej moderny, v jeho diele vyvrcholila tematizácia „drevenej a drevárskej kultúry malého vrchárskeho národa“ (Aurel Hrabušický). I keď nadviazal na moderný objav archetypu, problém podstaty jeho sochárskeho jazyka je zložitejší. Časť inšpirácií bola maliarskej, plošnej povahy (Joan Miró, Paul Klee), iná časť sochárskej a priestorovej (napr. odkazy na nekonečné stĺpy Constantina Brancusiho), pričom sám uprednostňoval frontálne komponovanie tvaru – siluetu a obrys v priestore a aditívne, vertikálne narastanie tvaru. Tieto skutočnosti súvisia so špecifikami a genézou Kompánkovho tvorivého procesu: pre zrod jeho výtvarného jazyka mali rozhodujúci význam empirické podnety a vnemy, prednostný bol podiel oka a až potom hmatu. Charakteristický tvarový repertoár sa tak odvíjal od videného, zmyslovo a pocitovo zažitého prostredia vidieckeho – „dreveného“ – domova a jeho prvkov. Do snehu schúlené drevenice, ženy vo vlniakoch, prvky ľudovej architektúry: kríže, náhrobky, trojuholníkové štíty, zvonice, poľné ostrvy, stĺpy, rebrinové ploty a iné charakteristické motívy Kompánkovho obrazového sveta sa procesom abstrahovania, vzájomného spájania, kombinovania menili na zvláštne zostavy totemických skulptúr, kde znak architektúry – kaplnky, zvonice, štítu – často evokoval znak figúry – ženy, matky, madony a vice versa. Svojbytne sa tak prestupovali, splývali do novotvarov architektonické, figurálne a predmetné znaky. Tento totemický, skryto rituálny, symbolicko-nadčasový charakter Kompánkových sôch Dominik Tatarka priliehavo nazval penátmi, „ochrannými božstvami domova...“ (Katarína Bajcurová).