Popis: Významná súkromná zbierka na Slovensku. Dielo pochádza pôvodne z výtvarného dedičstva po autorovi. „SEDIACI AKT“ je dielom zrelej tvorby Ernesta Zmetáka. Konštruktivistická expresia všednosti v Zmetákovom maliarstve (a ešte azda výraznejšie v grafike a kresbe) od počiatkov prehlbovala osobnostné pochopenie východiskových vzorov senzuálneho maliarstva. Klasické námety krajiny, aktu, portrétur i žánrové výjavy práce prevádzal do zmyslovej reči obrazu s rozhodujúcou pečaťou úsilia o vecný, výtvarnými zakonisťami daný tvar. Delikátna farebnosť, jemná mihotavá štruktúra kresby chce skôr ozvláštňovať videné a bezprostredne zažité, než akýmkoľvek spôsobom zovšeobecňovať. Zmetákova racionalizácia lyrického je teda viac vyjadrením individuálneho vcítenia sa, než snahy o jeho aktualizáciu tak, ako to bolo zvykom v maľbe jadra jeho generácie. Nechuť k predpojatej alegorizácii sa azda najpríznačnejšie prejavila vo vynikajúcich portrétoch a najmä autoportrétoch, ktorým sa Zmeták sústredene venoval počas celej svojej tvorby. Psychologický ponor, rešpektovanie výnimočnosti maliarskej situácie "teraz a tu" zásadne odlišuje maľby nášho portrétistu od symbolických podobizní jeho generačných druhov Vielama Chmela, či Vincenta Hložníka. Azda len v raných -- vzhľadom na celok diela námetovo celkom výnimočných -- protivojnových kompozíciách splácal Zmeták daň generačnej maniere. I tu však prevažujú prvky akejsi zvláštnej dejovosti, politickými klišé nezaťaženého drsného objektivizujúceho maliarskeho prehovoru nad významovou vybrúsenosťou inotaja. To, čo napokon, po všetkých racionalizujúcich cézúrach, v Zmetákovom asketickom maliarskom prehovore zostáva, je znova a znova opakované úsilie o „ten správny tvar“ vtesnaný do obrazového priestoru: “... pristupoval som k práci s prísnou drezúrou: umiestniť výrez prírody vo formáte obrazu. Snažil som sa o čistý prednes a chcel som vyriešiť každý štvorcový centimeter plochy bez exotického zveličovania alebo prikáňania sa k chvíľkovej móde...“. Nič viac a nič menej. A práve tento moment, totiž úsilie o konštruktívnu samostatnosť „obrazu“, viedol mnohých znalcov k situovaniu Zmetákovho umenia „mimo“ či „ponad“ jeho generáciu, k poukazom na zviazanosť jeho koncepcie s časovo skoršími vrstvami moderny Slovenska: “(Zmeták)... rozviedol -- ako sa neraz konštatuje – líniu naznačenú cizelovaním tvaru Galandovho a konštrukčnými prvkami Fullovho diela... Ak Vincent Hložník a niekoľkí ďalší dospeli k lapidárne vymedzenému tvaru, definovanému líniou a ku kompozičnej disciplíne viac-menej racionalizovaním pôvodne expresívneho pojednania diela a proklamovaním racionality vlastne postupne potláčali a korigovali expresívne a dramatické napätie (pričom u Hložníka podiel citovosti pretrváva i naďalej), Zmeták vychádza priamo z konštrukčného základu zobrazovaného... Ak potom - v inom dôsledku -- Vincent Hložník obohacuje jednu vývinovú vetvu slovenského výtvartného umenia, ktorú možno vymedziť menami Sokol – Majerník – Novák – Hložník, a poskytuje obdobné stimuly aj rovesníkom...“. (Igor Gazdík)