Najvyššie dosiahnuté konečné ceny diel autora: NAJVYŠŠIE KONEČNÉ CENY MALOFORMÁTOVÝCH DIEL MARTINA BENKU DOSIAHNUTÉ NA AUKCIÁCH SOGY:
€ 44 000,- Oravské chalupy. Okolo 1922. Olej na kartóne. 28 x 29 cm. (107. večerná aukcia, 13.11.2012) € 22 000,- Za humnami - Kostice - Morava. 1923. Olej na plátne, kašírované na kartóne, 25,3 x 33, 5 cm. (107. večerná aukcia , 13.11.2012) € 21 000,- Malé Karpaty (Od Kuchyne). Okolo 1930 - 38. Olej na kartóne. 26x 30 cm. (115. jarná aukcia výtvarných diel , 11.03.2014) € 20 100,- Zliechov. 1938. Olej na kartóne. 28 x 20 cm. (100. jubilejná večerná aukcia, 15.11.2011) € 19 900,- Roháče. Okolo 1938. Olej na preglejke. 33 x 46 cm. (98. letná aukcia výtvarných diel a starožitností, 07.06.2011) € 19 500,- Od Revúcej (Slovenské leto). Okolo 1928 - 30. Olej na kartóne. 33 x 29 cm. (115. jarná aukcia výtvarných diel , 11.03.2014)
Významná súkromná zbierka na Slovensku. Na zadnej strane Benkovou rukou „11. IV. 1913“.
„Z Oravy“ pochádza z predvojnového, úvodného obdobia tvorby Martina Benku. Nejasné rozloženie dobových maliarskych kánonov zapôsobilo i na mladého Benku, na jeho váhavé, v mnohom kompromisné hľadania "národného". V benkovskej apologetike má v týchto súvislostiach priam metaforickú úlohu maliarovo "slovenské preporodenie", ktoré vraj vyvolala jeho prvá cesta na Oravu v roku 1913. Podľa všetkých Benkových vykladačov znamenala rozhodujúci podnet pre názorový prelom v jeho tvorbe. Benkov tvorivý zdvih sa pritom zo štýlového zreteľa zvykne opisovať prechodom z pozícií kalvodovského impresionizmu do polohy expresívneho výrazu, ktorý mal byť priliehavejším prostriedkom maliarskeho zviditeľnenia "slovenskosti". Pritom - predstavu Benkovho náhleho obratu od náladového impresionizmu k expresii pod sugestívnym dojmom prvého stretnutia s autentickým Slovenskom, potvrdzujú v podstate len dodatočné sebaštylizácie Benkových memoárov (vydaných v roku 1958). Benkove rané maľby skôr svedčia, že celkom programovo a bez viditeľnejšieho zakolísania i po roku 1913 pokračoval v ceste, ktorú mu vytýčil jeho učiteľ Alois Kalvoda. Jediné, čo mu od začiatku skutočne prekážalo bola národná ľahostajnosť a neadresnosť profesorovho maliarstva. Tú však ľahko a prirodzene našiel v stopách ľudských sklonov svojho majstra: v tvorbe a výtvarnej filozofii pražských Moravanov, foklórne orientovaných secesionistov S. Loleka, F. Úprku, J. Koudelku a J. Hlavína, s ktorými sa Benka v Prahe pravidelne schádzal. Napriek tomu (alebo práve preto?), že títo Moravania boli v kruhoch pražskej moderny v opovrhnutí dnes až nepochopiteľnom, stali sa Benkovi prvým intelektuálnym azylom. Patril k najoddanejším, neskôr i popredným členom ich uzavretej, myšlienkovo konzervatívnej spoločnosti. Preto sa i zdá, že rok 1913 nie je pre Benku ani tak významný oravskou cestou, ako skôr vstupom do Spolku výtvarných umelcov moravských. Najmä názory jeho vedúcej osobnosti Jóžu Úprku, ich na prvý pohľad slavianske, ale skôr moravské, regionálne xenofóbne zaujatie, dali Benkovi do vienka dovtedy chýbajúcu, ucelenú východiskovú filozofiu. Pomocou nej sa rýchlo zorientoval v húšti ponúkajúcich sa príkladov západoeurópskej moderny. Ako jediný zo slovenských maliarov prvej modernistickej generácie pochopil a v podstate bez zmeny prevzal Úprkove secesné, dekorativizujúce prehodnotenie tradičného luministického plenéru. Benkov východiskový slohový posun bol však predbežne mimo tradičných klišé romantického mýtu Slovenska: "Jeho detstvo na Záhorí a jeho mladosť v Hodoníne, vo Viedni, neskôr v Prahe a na českom a moravskom vidieku spôsobili, že jeho národné povedomie nadobudlo sprvu dominantný prízvuk českého slovanstva a moravského slováctva a že pojem vlasti mal u neho spočiatku len na naše západné etnikum sa obmedzujúci obsah..". (M. Váross)