Súkromná zbierka v Maďarsku. Dielo pochádza zo zbierky dr. Lea Ringwalda.
„Dom pri potoku“ pochádza z obdobia prvého vrcholu plenérizmu Ladislava Medynánszkeho. Ukazujú, že Mednyánszkeho modernizmus bol síce váhavý, ale zároveň pre naše kultúrne prostredie veľmi príznačný. Stredoeurópske myšlienkové klišé i v jeho prípade spôsobilo nechuť k radikálnej modernistickej svojprávnosti obrazu. Maliarske dielo predsa musí vypovedať nielen opticky, ale i filozoficky! Preto sa i modernistické postupy uplatňujú v Mednyánszkeho maliarstve v celkom obrátenej funkcii. Nie ako poukaz na vnútorné, “neempirické” kvality modelu (teda “reality”), ale ako nosič symbolických odkazov k mimoobrazovej skutočnosti. Svojím spôsobom je umenie Ladislava Mednyánszkeho príkladom často pripomínaného, autistického vzťahu stredoeurópskeho modernistu k sebe samému, jeho odporu k vytváraniu umeleckých, čiste artistných ekvivalentov sveta, v prospech celkom opačných ambícií: skúmania účinku moderných foriem života na vlastných psychických skúsenostiach. Mednynánszky bol v rámcoch hornouhorskej výtvarnej scény bezpochby výnimočný zjav. Ani on sa však nevyhol istému anachronickému predpokladu, vlastnému všetkým odrodám nášho secesného impresionizmu. Totiž, intuitívnemu úsiliu o vytvorenie určitej alternatívy k súdobej moderne. Najradikálnejšia v tomto bola práve jeho slovensky orientovaná vetva. Celkom programovo sa chcela vyhnúť ďalšej autonomizácii obrazu, jeho odliterárneniu. Tomuto zámeru však vôbec nevyhovovala inde obvyklá postupnosť od impresionizmu k neo- či postimpresionizmu. Tú uprednostnili len inonárodní luministi, zo slovenských -- ak nerátame úplné začiatky Gustáva Mallého -- iba Želmíra Duchajová-Švehlová. Mednyánszky a väčšina ďalších sa oproti tomu chceli dostať k novodobému maliarskemu prejavu akýmsi podivuhodným obchvatom: významovo chodobné maliarstvo svetla obsahovo obohacovali literárnym symbolizmom. Nerobili tak v aktuálnom duchu Gauginovho syntetizmu -- v rovine maliarskeho výrazu, ale skôr podľa vzoru starších, zemepisne i duchovne pre nich bližších príkladov Böcklina, von Stucka či Thomu. A preto aj mala pre týchto maliarov taký význam literárna predloha obrazu. Jej celkom nečasovým nadceňovaním vyjadrovali len to, že vlastné maliarstvo nechápu ako cieľ, ale iba ako prostriedok vyjadrenia veľkých myšlienok, osvojovania si "večných" humanistických ideálov. Toto ich však zároveň aj zbližovalo s úplne protikladným, subjektivistickýcm myslením stredoeurópskych modernistických intelektuálov. V našom maliarstve prelomu storočí sa takto prešpekulovaný "symbolizmus na druhú", pretavil v premene východiskových nadčasových námetov do znejasnených, hlboko osobných, skeptických maliarskych výpovedí, bolestínskych meditácií, či fantazijných vízií. V reči tohto maliarstva, zároveň individualistickej i univerzálnej, je preto nakoniec pôvodne uctievaný fenomén "národa" už celkom podriadený vyššiemu a univerzálnejšiemu pojmu "ľudstva".
