„Barbora (Žena v žltom klobúčiku)“ je zaujímavým príkladom „mondénneho“ portrétu Janka Alexyho. Pochádza zo začiatku „bratislavského“ obdobia tvorby. Janko Alexy sa vtedy stáva akýmsi maliarom – sociológom, mapujúcim „ľudský faktor“ prerodu vo svojej podstate vidieckeho malomesta v skutočné mesto. Zaznamenáva zrod „mešťana“, jeho životného štýlu a filozofie. Ale v podstate len vo veľmi úzkej sujetovej a významovej diferenciácii: „ .. početné variácie osobito poňatých portrétnych štúdií sú nositeľmi nového výrazu.. zaujme ho výzor mestskej dámy. Zapodieva sa rovnako pestrou farebnosťou jej kostýmu, či zachytením podobnosti .. všetky články obrazovej skladby zjednocuje kolorit, vyplývajúci z množstva ťahov žltej, oranžovej, červenej, fialovej, modrej, zelenej a hnedej. Prekrývaním farieb a svetiel vzniká trblietavý nádych atmosférickej clony..“. Portrétne štúdie dievčenských a ženských tvárí, sediacich mestských dám v intimite domácich interiérov (Dievčatko. 1940; Hlavička. 1940; Dievča v modrom. 1940; Žena v červenom. 1940; Dievča v červenej blúzke. 1940; Pri káve. 1940; Umelcova manželka pri knihe. 1940; Dáma v modrom. 1942) sú konfrontované náročnejšími viacfigurálnymi kompozíciami, rámcovanými „dúhovo zahmlenými“, zväčša kaviarenskými interiérmi (Dámska spoločnosť. 1938; Študentky. 1939; V kaviarni. 1939; Pod viechou. 1939; Posedenie. 1939; Priateľky. 1940; Priatelia umenia. 1942; U vykladačky karát. 1942; Dievča s kyticou. 1942; Dievča s knihou. 1942; Žena pred zrkadlom. 1944; Zadumaná. 1944). Určitou raritou (ktorá, ale - má svoju, „alexyovskú“ logiku) je spätné obohatenie mestského folklórnym. To vtedy, keď sa na niektorých Alexyho pasteloch predvádzajú „.. tie isté mestské dámy, avšak preodeté umelcovou fantáziou do krojovaného odevu, umiestnené v meštianskom interiéri..“. (Evička. 1943; Novohradčanky. 1943; Žena od Tekova. 1946; Dievča s krčahom. 1947).