Proveniencia: Skromná zbierka na Slovensku. Na zadnej strane autorský štítok.
Technika: Pastel na papieri
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 32 x 24 cm
Značené: Značené vpravo dole "J. Alexy"
Popis:
„Bača“ je dielom z obdobia ortodoxného modernizmu Janka Alexyho (1929-32). V tom čase dovádza žáner do polohy celkom odpútanej od banálnej reality, ku zvláštnej tvarovej kombinatorike, rytmizovaným zostavám pomerne obmedzeného repertoáru samoznakov „ľudového“. Logicky pribúda redukcia kolorizmu. Alexyho kompozícia vystačí so súzvukom niekoľkých akordov: „... v pastelovej technike dopracoval sa originálnych výsledkov Farebnú stupnicu obmedzil na štyri až šesť tónov. Spolupôsobením náznakovej kresby dotvára siluety. Na pozadí krajinárskeho motívu s trojicou rázovitých stavieb obmieňa motív ľudových postáv...“. Karol Vaculík pritom upozorňuje, že monochromatické kompozície sú pravdepodobne najkrajnejším výronom študijnej cesty do Francúzska, Nemecka a Švajčiarska roku 1929. Aj on jednoznačne potvrdzuje, že „takmer monochrómne, grisailleové ladenie farebnej škály, obmedzujúce jej rozsah na základný popolavý tón a iba doplňujúci účinok niektorej ďalšej farby, je Alexyho parížskym importom… Alexy obdivoval najmä ruských avantgardných umelcov a ich moderné, neilustratívne pochopenie folklóru“. (Karol Vaculík). Je celkom zvláštne, že oproti vtedajšiemu Bazovskému, Janka Alexyho - inak a inokedy bytostného maliarskeho rozprávača - fenomén narácie v obraze v tomto čase nejako zvlášť netrápil (pripadal mu príliš tradicionalistický?). To čo mu nedalo spávať bola vnútorná svojprávnosť obrazu, dokonalosť, precíznosť a vizuálna atraktivita jeho výstavby: „... kompozičné problémy Alexyho znepokojovali. V ich riešení videl najväčšie možnosti rozvinu svojho prejavu. Veľké plošné kompozície ho neuspojovali. Viedli k istej šablónovitosti a monotónnosti. Zaujali ho otázky kompozičného rytmu nadhodené v obrazoch z detvianskeho prostredia. Protiváhou statičnosti dekoratívnych kompozícií boli diela do krajnosti dynamizované... Používa v nich perspektívny záber z nadhľadu. Látku kompozične rytmizuje v smere uhlopriečok obrazu...“. Marian Veselý tu naráža najmä na vtedajšie Alexyho netradičné zátišia (Zátišie so džbánom a ovocím. 1932; Zátišie s krčahmi, 1932; Dievča s krčahom. 1932; Zátišie a džbán. 1932), ktoré vynikajú harmonickou súhrou veľkých farebných, nelomených plôch s tým, že sú v určitom protiklade k o čosi neskorším, maximálne dynamickým, „skladačkovým“ krajinám (Slovenská krajinka. 1929; Kostolík. 1929; Dievča s dedinou. 1932; Most. 1932).