Biografia: Narodil sa 23. 4. 1852 v Beckove, zomrel 17. 4. 1919 vo Viedni. 1863-1865 súkromne študoval u rakúskeho maliara T. Endera. 1872-73 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Strähuber, Seitz). 1873-75 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. Pils). V Paríži pôsobil do 1878 v prenajatom ateliéri na Montmartre a potom ešte v 1889-92 a 1896-97. 1877 vystavoval na parížskom Salóne. Prvý pobyt v Barbizone s O. Redonom, L. Páalom a K. Bodmerom. Výstava v Mücsarnoku v Budapešti. 1878 študijná cesta do Talianska. 1879 návrat na Slovensko. Maľoval v Beckove, Strážkach a Šarišských Jarovniciach, kde sa zoznámil so Szinyeim-Mersem. 1882 vystavoval na medzinárodnej výstave vo Viedni. 1884-1887 si prenajal v Budapešti ateliér, pravidelne sa vracal do Beckova a Strážok (na Slovensku bol aj v lete 1888 a 1889). Na jeseň 1889 odišiel do Paríža, navštívil aj Barbizon, Normandiu a Bretónsko. 1895 smrť otca, v nasledujúcom roku posledný odchod do Paríža. 1897 súborná výstava v Galérii Georgesa Petita v Paríži. V záverečnej etape tvorby sa usadil v Budapešti, pravidelne chodieval na Slovensko a do Viedne. 1898 sa zoznámil s obchodníkom s obrazmi J. Wolfnerom, ktorý odvtedy umelca finančne zabezpečoval. Cesty po Uhorsku - Budín, Vacov (1907), Balaton (1908), Sedmohradsko (1912). Každoročné letné pobyty v Beckove, Strážkach, Piešťanoch, Kráľovej, Širkovciach. 1914 odišiel ako dobrovoľník - frontový výtvarník na ruský a neskôr na taliansky front.
Literatúra: Malonyay, D.: Mednyánszky. Budapešť 1905; Kállai, E.: Mednyánszky László. Budapešť 1943; Vámošiová, S.: Slovenská krajina v diele Ladislava Mednyánszkeho. In: Z novších výtvarných dejín Slovenska. Bratislava 1962, s. 39--146; Bresztyánszky, I.: Mednyánszky László. Budapešť 1963; Egri, M.: Mednyánszky László. Budapešť, 1975; Vaculík, K.: Ladislav Mednyánszky -- súborné dielo. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1979; Aradi, N.: Mednyánszky. Budapešť 1983; Glatz, A. C.: Ladislav Mednyánszky a Strážky. Kat. stálej expozície. Bratislava, Slovenská národná galéria 1990; Zmetáková, D.: Ladislav Mednyánszky (Mednyánszky) - kresby. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1995; Kol. autorov: Ladislav Mednyánszky. SNG Bratislava a MNG Budapest. 2004
Proveniencia: Súkromná zbierka na Slovensku. Dielo pochádza pôvodne zo zbierky dr. Karola Vaculíka (1921 – 1992), významného slovenského umeleckého historika, autora knižných publikácií, expozícií a výstav základného významu. 1952 – 1970 bol riaditeľom Slovenskej národnej galérie. Karol Vaculík bol kurátorom a autorom katalógu prvej slovenskej výstavy Ladislava Mednyánszkeho (SNG, 1979), ktorou priekopníckym spôsobom uviedol dielo maliara do kontextu nášho umenia.
„Ošetrovanie raneného – Mučenie zajatca“ je mimoriadne zaujímavým dielom Ladislava Mednyánszkeho. Najmä zo zreteľa ikonografie. Mednyánszky sa v neskorom makabristickom období druhej polovice deväťdesiatych rokov odhodlal takpovediac k poslednému kroku – k jednoznačnému odklonu od žánru smerom k bolestnému ponoru do existencionality človeka, v rámcoch ktorého už čitateľnosť námetu, verbalizovateľná anekdota, jednorozmerné epické rozprávanie stráca význam, alebo sa aspoň znejasňuje. Sujety obrazov sa stavajú mnohoznačné, začasto úplne protikladné. Tejto programovej významovej polarite Mednyánszkeho záverečnej tvorby by sa dali venovať tony papiera. Jeden príklad za všetky: Mednyánszkeho návratná, mnohokrát variovaná téma záverečnej ”vojnovej periódy” – ošetrovanie raneného, vyložiteľná však aj celkom protikladne, ako obraz brutálneho mučenia. Mimochodom – ako asi zodpovedá slovenskou umenovedou stvorený, ideálny portrét Mednyánszkeho ako citlivého altruistu, jeho občasným, priam masochistickým vyžívaním sa v práve takýchto, či obdobných scénach človečieho utrpenia, bolesti, poníženia, degradácie… ? Na druhej strane – práve rozkrytosť, otvorenosť neprikrášleného predvádzania temných stránok vlastných psychických a myšlienkových poryvov, pasuje Mednyánszkeho do rangu umelcov novej doby. Času, keď sa umelcova individualita, neopakovateľnosť subjektu tvorby, stane hodnotou ”o sebe”. Týmto všetkým Ladislav Mednyánszky rázne prekročil prah modernej doby, vzdialil svoje umenie od dobových žánristov o celé storočie. To však nie všetko. Tvrdíme, že jeho výzva neostala v hornouhorskom umení bez odozvy, Presnejšie, ani zďaleka nebol jediný, ktorý podstúpil podivuhodný – len pre toto kultúrne milieu príznačný – zápas o spojenie zdanlivo nespojiteľného: modernistickej svojprávnosti obrazu a jeho symbolickej výpovedenej schopnosti.