Po roku 1931 povyšuje Jan Hála záujem o svojrázny ženský typ až do akéhosi maliarskeho (i ľudského) vytrženia nad obrazom pracujúceho človeka na monumentálnom pozadí tatranských brál. Prvým z týchto, zväčša veľkoformátových plátien je Rozsievač (1938) a potom nasledujú Ženci (1941), Do poľa (1943), S riečicou (1944), Bielenie plátna (1944), Na priadky (1944), Plenie ľanu (1945), S obedom (1945), Zbieranie zemiakov (1945), Babie leto (1946), Dievča s krčahom (1947), Jarná zem (1947), Dievča s chlebom (1950) a mnohé ďalšie. Hálovo heroické, monumentalizačné vzopätie však bolo sprevádzané akousi jeho lyrizujúcou, maliarskou obdobou, upomínajúcou na inú stránku slovenského mýtu, na východiská národnej romantiky, hľadajúcej ľudský i krajinný „pratvar“, označujúci podstatu povahy národa. A ten sa vždy videl v okrúhlosti, nežnosti, citovosti, malebnosti slovenského človeka i krajiny. Je to skôr metafora než skutočnosť, viac sen, túžba ako realita. Práve preto je predkladaný obraz i ďalšie podobné diela taký príznačný pre Hálovu neskoršiu tvorbu rokov 1931 – 1948 (Dievča v obruse, 1937; Na slniečku. 1937; Starý Gruľka. 1937; Mariška Švihrová, 1938; Ženy z Važca. 1941; Zuzka, 1943; Žena v kacabajke, 1943; Baryšňa, 1943; Stará Kyciačka. 1943; S riečicou. 1943; Vo sviatok, 1944; Dievčatko v kvetoch. 1946; Marka Bocková. 1946; Matka, 1946 a viaceré ďalšie).
