22. Október 2019, 19:00
Biografia: Narodil sa 11. 1. 1899 v Turanoch nad Váhom, zomrel 15. 12. 1968 v Trenčíne. Od 1918 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. Réti), 1919-24 na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Loukota, Bukovac, Pirner, Obrovský, Švabinský). V Prahe krátko navštevoval súkromnú školu A. Kalvodu. 1921 bol na študijnom pobyte na súkromnej maliarskej škole prof. Deluga vo Viedni. Po absolutóriu pôsobil v Turanoch, 1930-31 v Martine, 1957-62 v Čemiciach, 1962-68 v Trenčíne. 1929 spolu s Palugyayom študijná cesta do Francúzska, Nemecka a Švajčiarska. 1930-33 spolupráca s Alexym a Palugyayom (cesty na Oravu, Detvu, Pohronie). 1932 spolu s Alexym cesta do Poľska. 1936 účasť na Bienále v Benátkach, 1936-37 študijné pobyty v Juhoslávii. 1937 cesta do Poľska a Švédska. 1920--1930 pravidelne vystavoval so Spolkom slovenských umelcov, v tridsiatych rokoch so Združením slovenských umelcov, 1939--1945 so Spolkom slovenských výtvarných umelcov, po 1946 so Skupinou výtvarných umelcov 29. augusta. 1979 sprístupnená stála expozícia diela umelca v galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, ktorá spravuje maliarovu pozostalosť.
Poradové číslo: | 13 |
Odhadovaná cena: | 18 000 – 20 000 € |
Konečná cena: | 13 600 € |
Rok: 1946-1947
Technika: Olej na kartóne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 42 x 29 cm.
Značené: Značené vľavo dole „M.A.B"
Popis:
Zaujímavá kolekcia diel Miloša A. Bazovského na prítomnje aukcii dokladá – z viacerých zreteľov – neskoršiu tvorbu maliara. Ktorý nezastupiteľným spôsobom vstúpil do dejín našej moderny „protibenkovskou revoltou“ rokov 1929-32. Všetko čo sa udialo v jeho diele neskôr bolo už sčasti prekryté úsiliami mladších generácií domácej moderny a teda dostatočne nedocenené. Myslíme tým najmä na záverečné furiózo Bazovského maľby v rokoch 1952 – 57. Kedy v úplnom osamení držal „vlajku modernizmu“ v neprajnom prostredí štátom požadovanej dogmy socialistického realizmu. Nikto – ani nastupujúci mladí dovolávajúci sa skôr na odkaz Mikuláša Galandu - to dostatočne nezhodnotil. Vyvrcholeniu Bazovského umenia pritom predchádzalo viacero rôznosmerných experimentov. Vyznačených hľadaním a nachádzaním riešení z Benkom vyvolanej dilemy národného a moderného: v dodnes fascinujúcom zosubjektivizovaní slovenskej témy v tvorbe rokov 1934-1937, v oslobodenej kombinatorike formových variácií rokov štyridsiatych a napokon krátkej nadrealistickej perióde rokov 1953 - 1954. Tieň základnej paradigmy slovenskej moderny však nakoniec ani on neprekročil - dosiahnuté maliarske výdobytky využil práve v akcentovaní tradičných obsahov, v “byzantinizujúcej” apoteóze národa vo vrchole vlastného maliarstva rozhrania tridsiatych a štyridsiatych rokov. Bolo to tak preto, že vedome hľadal a nachádzal fenomenálne, ideálne zviditeľnenie “duše” národa. Aj on teda potvrdil, že základným paradoxom programovo slovenskej moderny sa teda stala skutočnosť, že napriek všetkej formovej modernosti jej profilujúcich osobností sa nemohla stať v pravom zmysle modernou. Pred maliarskou autenticitou dávala totiž prednosť nacionálnej identite. Bazovského maliarska cesta bola vyznačená akýmsi neustálym chodením v kruhu: radikálne modernistické exkurzy sú vždy, priam zákonite striedané čímsi, čo jeho monografista s obľubou nazýva „syntézou“, hoci primeranejšie by bolo hovoriť o ústupe, kompromise. V čom teda treba vidieť doteraz nepostrehnutú podstatu prínosu Bazovského neskoršej maľby v súvislostiach úsilí jeho generácie? Podľa nás v tom, že oproti neskorému Benkovi, Fullovi, Alexymu a ostatným už v podstate rezignoval na kedysi zbožštenú métu “ideálnej slovenskej reality”, iba kompromisne štylizoval žánrovú skutočnosť bez viditeľnejších tendenčných ctižiadostí. V tejto súvislosti je paradoxné, že Bazovský najdlhšie z hlavných protagonistov našej moderny zostal verný jej východnému programu, hľadajúcemu výrazové archetypy kolektívneho povedomia národa. Tento myšlienkový kánon bol pre neho príťažlivý i pri tých najradikálnejších experimentoch. Len literárne podložie tradičnej obrazovej podoby slovenského mýtu bolo dôsledne zamenené za výrony individuálnej mytológie „slovenského“. Skrátka -- Bazovského neskorá maľba dávala slovenskému svetu platnosť len osobného, subjektívneho, číro emotívne zdôvodneného fenoménu. V Bazovského neskorej tvorbe sa zvláštnym, celkom neortodoxným spôsobom spájajú dve línie moderného maliarstva. Jedna vychádza od fauvistov a druhá pramení v ich analyticko- konštruktívnom antipóde, trebárs u Paula Cézanna. Z prvej prevzal záujem o farbu, a to nielen racionálnym rozhodnutím, ale bytostným senzuálnym založením, celou svojou výtvarnou vokáciou. V druhej línii našiel potvrdenie svojho úsilia o poriadok, stavebnosť, štýlovú disciplínu, abstrahujúcu štylizáciu. Symbióza týchto dvoch tendencií -- zmyslovosti a stavebnosti -- by sa dala nazvať akýmsi podivuhodným, vyslovene eklektickým cézannizovaným fauvizmom. Bazovského záverečná umelecká askéza by teda asi nebola taká zaujímavá, keby ju nevyznával ako pôvodne programovo “slovenský” maliar a keby ju neuskutočnil v našich zvláštnych duchovných súvislostiach. Práve tie dodali jeho maľbe výnimočnosť ďalšieho našského, len v týchto zreteľoch originálneho variantu “zjednoteného sveta”. Figurálna štafáž a prostredie jej existencie sa v Bazovského obrazoch stotožňujú -- sú tvorené z toho istého materiálu.
Zoznam diel autora: