Janko Alexy sa v období rokov 1939-1943 sústavne venuje maľbe historických architektúr (Korvínova brána bratislavského Hradu, 1939; Dóm v Bratislave, 1940; Procesia -- Dóm v Košiciach, 1940; Kláštor a kostol v Okoličnom, 1942; Dom v Košiciach, 1942; Oravský zámok, 1943). Historická architektúra je mu predovšetkým svedectvom, javiskom príbehov tajuplných mýtických čias. Je miestom pradávnych dejov, o ktorých už nič nevieme, len fantázia ich môže znovu a znovu sprítomňovať. Sú to oči bytostného romantika, pre ktoré je všedný svet niečím záhadným, len citom a nie rozumom vnímateľným. A sú to oči večného mladíka odovzdávajúce zjatreným zmyslom iba jemu zrozumiteľné a iba pre jeho umelecký subjekt reálne magické obrazy dávnych vekov: "... Alexyho prózu i Alexyho maľbu živia umelcove dojmy zo života, dojmy o ľuďoch, veciach a udalostiach, s ktorými sa stretol a ktoré ho rozrušili alebo rozosmiali a ku ktorým si vždy udržal postoj človeka, akoby odsúdeného na bezmocné vnímanie dobrého i zlého. V Alexyho tvorbe zaznieva citlivý prízvuk nenávratnosti, prekrývaný až detsky naivnou vierou a dôverou v čosi nádherné, veľké, čo má prísť v budúcnosti, ba možno, že už s úsvitom zajtrajšieho dňa...". (Marian Váross). Alexyho maľby a pastely starých architektúr vlastne teda nemožno považovať za klasické veduty. Spodobovacia hodnota je v hierarchii významových funkcií týchto obrazov až na poslednom mieste. Skôr by sa dali akceptovať ako zvláštny prípad historického maliarstva bez historického sujetu. Imaginatívna zložka obrazu naznačená zvláštnou, zobrazenie znejasňujúcou impresívnou manierou, spĺňa rovnako úlohy emotívne, ako obsahové. Prelínanie žánrov je pre Alexyho vo všeobecnosti veľmi charakteristické. Maľuje akoby „stále to isté", námet nemá až taký význam, dôležitejšie je vystihnutie atmosféry, psychického vzruchu, navodenie oparu romantického tajomstva. Pretože pre neho je „... historický obraz práve taký sen, ako keď človek obmaľuje v Lúžnej devu, potom premýšľa, ako z nej vytvoriť madonku. Odmaľovať všetko sa dá, či dievča v kroji, či nažltlú budovu niekde na periférii, alebo kúsok svrčinového lesa kdesi na Sliači. Jedno, ako maľuje, len aby to bolo s citom robené, aby obraz presvedčoval, a aby v jeho hĺbke tkvela životná pravdivosť, vyjadrená náladou. Život je sen plný nálady, maliar ju zachytáva, díva sa za ňou skoro viac srdcom, ako pohľadom oka skúmavého...". JA