Značené: Značené vľavo hore autorovou rukou "28 .6 .1975", vpravo hore autorovou rukou "Dravce"
Popis:
Ernest Zmeták bol z rodu tých maliarov, ktorí sa vyprofilujú akoby zrazu, na pôde jednej životodarnej konštanty, bez zložitej evolúcie a extrémnych názorových zlomov. Už krajiny a portréty z rokov štúdií prezrádzajú nezvyčajnú vyhranenosť. Už niekedy okolo roku 1942 sa dá konštatovať definitívna podoba Zmetákovho nezameniteľného autorského štýlu: presne vyvážená kompozícia, akoby raz navždy daná prostou, rozvážnou skladbou pozitívnych a negatívnych, akoby fazetovaných plôch, ich rudimentárnou rytmizáciou, navršovaním alebo protipohybmi sumárnych tvarov. Námet sa zdá celkom podriadený, "rozpustený" v tak trochu ťažkopádnej, ale o to lapidárnejšej súhre maliarsky prepodstatnených objemov. Zmetákov model bol vždy a za každých okolností vzatý z reality: pred špekulatívnosťou vlastných generačných súbežcov uprednostňoval zmyslovosť, nezámernosť vstupnej motivácie vzniku obrazu. Odtiaľ pochádza i jeho nutkavá potreba pravidelného kreslenia, opakovaných dotykov so živou skutočnosťou. Konštruktivistická expresia všednosti tak v Zmetákovom maliarstve od počiatkov prehlbovala osobnostné pochopenie východiskových vzorov senzuálneho maliarstva. Klasické námety krajiny, aktu, portrétu i žánrové výjavy práce prevádzal do zmyslovej reči obrazu s rozhodujúcou pečaťou úsilia o vecný, výtvarnými zvyklosťami daný tvar. Delikátna farebnosť, jemná mihotavá štruktúra kresby chce skôr ozvláštňovať videné a bezprostredne zažité, než akýmkoľvek spôsobom zovšeobecňovať. Zmetákova racionalizácia lyrického je teda viac vyjadrením individuálneho vcítenia sa, než snahy o jeho zovšeobecnenie tak, ako to bolo zvykom v maľbe jadra jeho generácie. Zmetákov “tradicionalizmus” je teda vlastne len prvoplánovaný, skrývajúci v sebe racionálnu, premyslenú – v behu umelcovho osobného vývinu čoraz sofistikovanejšiu a pre povrchného pozorovateľa ťažko postrehnuteľnú -- umeleckú štylizáciu: „... Zmetákove zachovávanie vernosti realite nepredstavuje... mechanický prepis na základe realistického spodobnenia skutočnosti. Transformácia reality je podriadená dôkladnej disciplíne, ktorá uprednostňuje strohú a vecnú faktografiu, vylučuje podrobnejšie rozvedenie detailu, alebo všetko to, čo je pre konečný cieľ rušivé a nepodstatné... Veľkorysá tvarová skratka a priestorová konštrukcia objemu má v sebe, popri všetkej racionálnosti skladby, kus hlbokej citovej korekcie ... a hlboké vnútorné zaujatie pre motív. Nikdy, alebo len zriedka, ale len v tých reláciách, aby v definitívnom riešení zvíťazil cit nad logikou a disciplínou. Ide o proces, ktorý by sa dal v konečnom dôsledku nazvať „racionalizáciou citu“ (Igor Gazdík).