Proveniencia: Obojstranne maľované. Na zadnej strane interpretácia Giorgioneho Venuše, tiež od Ernesta Zmetáka.
Technika: Olej na lepenke
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 51 x 68 cm
Značené: Neznačené
Popis:
„Sediaci ženský akt" je dôkazom, že v Zmetákovej ranej maľbe sa síce symbolizujúci prehovor (taký častý u maliarov jeho generácie) objavuje, skutočne však len v "podprahovej" intenzite. Práve v záhadných, akoby nemotivovaných gestách jeho raných podobizmí, či v tajomných atribútoch, ktoré im občas prideľuje. Ktoré sú však často veľmi jednoducho vysveliteľné. Skrátka – Zmeták klasické námety portrétu, autoportrétu, krajiny, aktu, i žánrové výjavy práce prevádzal v ranej tvorbe rokov 1942 – 46 do zmyslovej reči obrazu s rozhodujúcou pečaťou úsilia o vecný tvar. Delikátna farebnosť, jemná mihotavá štruktúra kresby chce skôr ozvláštňovať videné a bezprostredne zažité, než akýmkoľvek spôsobom zovšeobecňovať. Psychologický ponor, rešpektovanie výnimočnosti maliarskej situácie "teraz a tu" zásadne odlišuje maľby nášho portrétistu od symbolických podobizní jeho generačných druhov Viliama Chmela, či Vincenta Hložníka. Ernest Zmeták bol totiž z rodu tých maliarov, ktorí sa vyprofilujú akoby zrazu, na pôde jednej životodarnej konštanty, bez zložitej evolúcie a extrémnych názorových zlomov. Už krajiny a portréty z rokov štúdií prezrádzajú nezvyčajnú vyhranenosť. Zdá sa, že mladý Zmeták si vlastnú situovanosť v neprehľadnom svete moderny ujasnil veľmi skoro a dnes, z odstupu času sa dá povedať, že i natrvalo. Už niekedy okolo roku 1942 sa dá konštatovať definitívna podoba Zmetákovho nezameniteľného autorského štýlu: presne vyvážená kompozícia, akoby raz navždy daná prostou, rozvážnou skladbou pozitívnych a negatívnych, akoby fazetovaných plôch, ich rudimentárnou rytmizáciou, navršovaním alebo protipohybmi sumárnych tvarov. Námet sa zdá celkom podriadený, "rozpustený" v tak trochu ťažkopádnej, ale o to lapidárnejšej súhre maliarsky prepodstatnených objemov. Picassovská orientácia, taká podstatná pre jeho vrstovníkov, mala pre Ernesta Zmetáka pramalú dôležitosť. Nakoniec už pre jeho vrstovníkov celkom neznáma, prvotná inšpirácia Cézannom a cézanizmom odkazuje Zmetákove umenie historicky dozadu, skôr do susedstva civilistickej línie predchádzajúcej generačnej vrstvy (Generácie 1909). Od tej ho však zároveň oddeľuje neprítomnosťou inotajných ctižiadostí (v tejto veci polemizuje vlastne aj s vlastným učiteľom a práve tu nachádza pôdu postupného odpútania sa od priamej závislosti na Aba-Novákovom umení).