28. November 2023, 19:00
Poradové číslo: | 26 |
Nevydražené | |
Cena v predaji: | 58 000 € |
Rok: 1940
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 65 x 54 cm
Značené: Značené vľavo dole „I. Weiner 40“, na zadnej strane „20-V-2-VI 40“
Popis:
Parížska výstava Imricha Weinera v roku 1939 sa nakoniec nekonala. Začala sa vojna. „V tmavej chodbe vrážame jeden do druhého. Taká je už vojna… Som blázon, absolútny blázon. Dnes večer nechápem nič, ani ľudí, ani mesiac, ani noc, ani vlastnú zúrivosť. Na ulici tí prekliati chlapi v uniformách sú pripravení zabíjať… Som sám, a jednako pokojne pozerám na svoje obrazy a ľutujem, že som ich namaľoval. Čo ma dnes večer dráždi, je vojna, ohrozená sloboda a Boh, ktorému nemôžem odpustiť, že nečinne hľadí, ako strácam hlavu. Mám toho dosť, dosť! Kašlem na všetko…“ V ďalších riadkoch srdcervúcej vojnovej výpovede sa len tridsaťosemročný Weiner snaží vnútorne vyrovnať s absurdnosťou situácie, do ktorej sa ako člen odboja dostal. Vraždiť? Nevraždiť? Ako sa z toho nezblázniť? Čo ak ten vojak, ktorý padne jeho rukou, bude syn jeho nemeckého priateľa, ktorého pohostinnosť si užíval v Kolíne? Umelcove existenciálne úvahy prekračujú hranice medzi jeho maľbou a poetickými denníkovými zápiskami. Detaily o tom, ako prežil vojnu a aká bola jeho úloha v odboji, neprezradil ani svojej dcére. Mnohé zo svojich pocitov však zachytil v dielach, ktoré s úderom besného konfliktu na chvíľu stratili kontakt so slovenskými motívmi a sústredili sa na prostredie, v ktorom sa ocitol. Paríž a francúzske protinacistické odhodlanie boli pre ľavicovo orientovaného Weinera aspoň akým-takým ľudským a umeleckým azylom v hrôze, ktorej váhu dokázal vyhodnotiť až vo svojej neskoršej tvorbe. To, s čím Weiner prišiel pred druhou svetovou vojnou, bolo viazané na jeho predstavy o surrealizme, ktorý nadnášal slovenské devy, do oblakov dvíhal vozy a drevenice a ľudské telá prepletal s nádhernými krajinnými scenériami. Potom však nastupuje istá „urbánna triezvosť“ pretavená do parížskej architektúry či civilného oblečenia postáv, no s neustále prítomným „weinerovským“ poetizmom. Predkladaná kompozícia je hádam najvýznamnejším príkladom tohto segmentu autorovej tvorby. Skupina žien, komponovaná ako italský gotický a renesančný ikonografický typ sacra conversazione, však nepôsobí ako sakrálny obraz určený na akúsi novú „modernistickú zbožnosť“, nevznikol ani na rozjímanie nad naším vlastným osudom. Čerpanie z dejín umenia (teraz z italského i zaalpského starého umenia) sa stalo v prípade Weinerovej tvorby zdrojom riešenia problémov, pre ktoré súčasné východiská nepovažoval za postačujúce (takto sa vyrovnal aj so socialistickým realizmom). Na druhej strane vnímame postoj žien, ktorý korešponduje s pózami socialistických robotníčok a revolucionárok – práve to nás upriamuje na kruté osudy tých najzraniteľnejších, o ktorých sa bojíme aj dnes. V čase, keď dokončil tento obraz, v júni 1940, si Imrich Weiner zapísal do denníka:
„Ticho nebolo nikdy hlbšie.
Komíny nikdy neprestali dymiť.
Vojnová vrava nikdy neutíchla.
Steblá krájajú krajinu na pásiky.
Pretože ležím v tráve.
Nad Maurecourtom.
Pokojné diaľavy.
Možno preto, lebo sú mŕtve.
Vidíš ich?
Pár fialových mrakov.
Prevrátené auto.
Spadnutý most.
Život stroja sa zastavil.
Pokrútené drôty.
Ostnaté drôty porozhadzované krížom-krážom.
Od včera.
Je to mier, alebo smrť?
Nemám tušenia.“ (JB)
Zoznam diel autora: