Nevesta Janka Alexyho je dlho očakávaným reprezentatívnym dielom, vypovedajúcim hneď o niekoľkých problémoch, nielen o autorovej tvobe. Neustále spomínaná, pred rokom 1989 vekebená rurálnosť presiakla všade a dnes je len s ťažkosťami prekonávame ilúziu o malebnom folklóre a dobrej dedine.
Vďaka tomu si aj Alexyho „mestská“ tvorba hľadá (nespravodlivo) ťažko cestu k dôkladnému spracovaniu i k pozícii v rámci expozícií či kníh o slovenskom umení. Alexyho umenie stojí medzi dvomi extrémnymi pozíciami folklóru a kaviarne (mesta), pričom sám, ak aj chápal ich striktné hranice, nevidel problém v ich prekračovaní. Jeho pôsobenie v slovenskom umeleckom triumviráte s Bazovským a Palugyayom na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia mu dalo veľa v poznaní vidieka a jeho „baladickosti“ či skôr „rozprávkovosti“ (A. Güntherová-Mayerová). Nezaznamenával však kroje ani architektúru, ale snažil sa sprostredkovať charakter, často dôkladne ukrytý pod dekoratívnosťou nášho ľudového umenia. Jeho prechod od maliara vidieka k maliarovi mesta sa datuje do roku 1937, keď sa definitívne usadil v Bratislave. Predkladané dielo možno považovať za príklad tohto prechodného obdobia tak v rovine technickej – kombinácia oleja a pastelu, ktorý autor síce poznal už aj predtým, ale výraznejšie ho začal používať až začiatkom štyridsiatych rokov –, ako aj v rovine námetu – nevesta, ktorej výraz akoby predznamenával niečo z nastupujúcich kaviarenských portrétov. Nevesta, pravdepodobne s važeckou partou na hlave, hľadí prísne pred seba – na diváka, neusmieva sa a jej oči hovoria skôr o prekvapení či chladnej nezainteresovanosti. Napomáha tomu skutočnosť, že tvár je maľovaná olejom takmer bez pastelových akcentov, čím autor docielil nespochybniteľnú zrozumiteľnosť práve tejto časti kompozície. Nemyslím si, že Alexymu išlo o vytvorenie reálnej ženy s jasnou tvárou pod oným „rozprávkovým“ krojom, skôr nám ponúka symbol – modlu, akej v slovenskom umení veľmi niet. Tak ako v prípade Benkovej či Hálovej tvorby, i tu sme svedkami kreovania pomyselnej obrazárne Slovákov a Sloveniek, hrdých pánov svojej krajiny, ktorí, i keď bez mena, dokážu reprezentovať kultúru našich predkov. Ostatne Alexyho úloha ako kultúrne a organizačne veľmi čulej osobnosti je už v období vzniku tohto diela absolútne nespochybniteľná. (JB)