Pražská modelka

Rok: 1939

Technika: Tempera, gvaš na kartóne

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: 61 x 45 cm

Značené: Značené vľavo dole „P. Matejka“

Ďalšie vlastnosti: Dielo bolo súčasťou súbornej výstavy autora v SNG v roku 1983.

Popis: „Pražská modelka“ Petra Matejku je galerijnou ukážkou polohy jeho raného maliarstva. Keď sa roku 1939 vracia domov z pražských štúdií, stojí pre tým istým problémom, ktorý len pred časom fascinujúcim spôsobom vyriešil jeho starší druh Ján Mudroch a stal sa tak zaslúžene vedúcou osobnosťou bratislavskej vetvy generácie. Pred rozhodnutím medzi priamočiarym inotajom a mnohoznačným symbolom. Ako vieme, Mudroch vo svojej zrelej maľbe zvolil jednoznačne prvú možnosť a Matejka sa sprvoti pobral tou istou cestou. Prvé závažnejšie obrazy "slovenského" obdobia (Kytica, 1940; Zabitá holubica, 1941; Zátišie s mŕtvym vtákom, 1941; Chudobná, 1941; Dievča pri okne, 1941; Dedinčanka, 1941; Chlapec s baretkou, 1942) využívaním poetiky fragmentarizácie reality, osamenia jej vecných útržkov v tajomnom svete obrazu, vlastne len kopírujú spôsob inotajného iskrenia medzi "skutočnostným" a "výtvarným" tak, ako sa to už dávnejšie zaužívalo v celom generačnom názorovom spektre. Aj narážky na vojnovú realitu v "Zabitej holubici", či sociálny sentiment "Chudobnej", alebo "Chlapca s baretkou" sa nevymykajú z podobných generačných riešení. Rovnako, v zrejmých Mudrochových stopách a jeho hľadania opory v klasike európskej maľby, odchádza Matejka roku 1941 do Viedne, aby v múzeách kopíroval starých španielskych majstrov. Od tejto chvíle sa však aj zároveň stávajú generačné podobnosti Matejkových úsilí čoraz menej zreteľné. Vzápätí nasledujúce obrazy, najmä podobizne žien vynárajúcich sa z neurčitého, anonymného, tajomného pozadia (Dáma v modrom, 1942; Pred zrkadlom, 1942) síce vychádzajú z mudrochovskej alegorickej dispozície obrazových zložiek, významové dôrazy Matejkovho inotaja sú však podstatne iné. Dobová kritika prijala Matejkove imaginatívne portréty s neskrývaným nadšením: písalo sa o novom type "mondénneho portrétu", ktorý do slovenskej moderny uviedol len prednedávnom Janko Alexy. Upozorňovalo sa na príklady Šímu a Zrzavého i na tvarovú presnosť a kompozičnú vyváženosť renesančnej maľby. To všetko možno prijať, dajú sa však spozorovať aj svojprávnejšie motivácie Matejkovho výkladu jednej zo schém generačnej ikonografie. Stačí sa sústrediť na zatiaľ len jemné posuny významov Matejkových portrétov neskutočne skutočných žien. Jeho ústupu od mudrochovskej preduchovnelej poetiky, k čoraz otvorenejšiemu prízvukovaniu zmyslovosti, erotizmu, ženskej krásy "osebe". Nazdávame sa, že Matejka práve v tomto urobil prvý, dôležitý krok k vlastnej samostatnej ceste. Jeho smerovanie možno chrakterizovať ako akúsi zvláštnu estetizáciu alegórie, alebo presnejšie -- presunom dôrazu z potreby inotajnej výpovede "čohosi naviac", k skúmaniu jej vnútorných maliarskych predností. Estetický zreteľ, harmonická nádhera farebnosti, presnosť a vyváženosť kompozície do zlatého rezu už nesprostredkováva významy poukazujúce "mimo" obrazu. Stáva sa jeho námetom, sujetom, zmyslom a konečným cieľom.

Zoznam diel autora:

Za kovárňouPražská modelkaPri stoleModel v ateliéri (Olympia)ParkKrajina od Nového MestaPražská modelkaRodný dom