Najvyššie dosiahnuté konečné ceny diel autora: 2 150 000,- Sk Železná brána. Okolo 1900. Olej na plátne. 120 x 200 cm. (42. jesenná aukcia, 30. 9. 2003) 64 000,- € Barbizonský les. Okolo 1890. Olej na plátne, dublované. 140 x 90 cm. (87. jesenná aukcia, 6. 10. 2009) 35 200,- € Močaristá krajina. Okolo 1980-85. Olej na plátne. 95 x 125 cm. (84. jarná aukcia,10. 3. 2009) 1 050 000,- Sk Sediaci tulák. Okolo 1895. Olej na plátne, dublované. 59 x 73 cm. (63. jarná aukcia, 28. 3. 2006) 775 000,- Sk Lesná cesta. Okolo 1890. Olej na plátne. 76 x 50 cm. (35. zimná aukcia, 3. 12. 2002)
Biografia: Ladislav Mednyánszky sa narodil sa 23. 4. 1852 v Beckove, zomrel 17. 4. 1919 vo Viedni. 1863-1865 súkromne študoval u rakúskeho maliara T. Endera. 1872-73 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Strähuber, Seitz). 1873-75 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. Pils). Z literatúry: Glatz, A. C.: Ladislav Mednyánszky a Strážky. Kat. stálej expozície. Bratislava, Slovenská národná galéria 1990; Zmetáková, D.: Ladislav Mednyánszky (Mednyánszky) - kresby. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1995; Kol. autorov: Ladislav Mednyánszky. Kat výstavy SNG Bratislava a MNG Budapest. 2004.
Popis: “Lesný potok” je galerijnou prácou Ladislava Mednyánszkeho. Pochádza z tvorby z okolia 80. rokov 19. storočia. Na pomedzie impresionizmu dostal počas dlhších parížskych pobytov v rokoch 1889-1892 a 1896-1897. Avšak už Mednyánszkeho krajinárstvo predchádzajúceho desaťročia, vyznačujúce sa snovými až elegickými náladami riečnych krajín v striebristom opare a obrazmi tajomných lesných interiérov, dotvrdzovalo maliarovu modernú legitimitu. Nová koncepcia Mednyánszkeho krajinomaľby, ktorá "si nekládla za cieľ zložité zámery uzatvorenej kompozičnej koncepcie ideálnej a neskôr romantickej krajiny generačných predchodcov, ale sa uspokojovala fragmentom prírody, detailom, zachytením nálady, farebného, optického dojmu, vyjadrením špecifickosti motívu" (Karol Vaculík) korešpondovala s tvorbou Mednyánszkeho najvýznamnejších stredourópskych súčasníkov: maďarských Munkácsyho, Páala, českého Chittusiho, a viedenských Schindlera, Jettela a Ribartza. Teda tej generácie stredoeurópskej maľby, ktorá definitívne prelomila obmedzenia akademickej doktríny v duchu zásad plenérového realizmu. Na rozdiel od nich sa však Mednyánszky v krajinomaľbe rokov deväťdesiatych a najmä v tvorbe na prelome storočí pokúšal posunúť problém plenéru ďalej. Od začiatku osemdesiatych rokov postupne prekonal zväzujúce realistické podanie plenéru v prospech náladovosti intímnej krajiny, ktorá zrkadlila psychický stav maliara, jeho okamžité duševné poryvy a meditatívne rozpoloženie. Stredoeurópska príslušnosť však Mednyánszkemu odpočiatku kládla aj neprekročiteľné limity, vzpierajúce sa nazeravej dôslednosti francúzskych impresionistov. Mednyánszky hranicu náladovej krajinomaľby nikdy celkom neprekročil a koniec-koncov ani nechcel prekročiť. Pre neho obraz krajiny nemal byť rovnocenný dojmu, bol mu nadovšetko šifrou, dramatickým symbolom metafyzických nápovedí. Rovnako významným dôsledkom Mednyászkeho krajinárskych pokusov bolo i celkom nové poňatie dokončenosti obrazu. V súhlase so zásadou vtedajších moderných plenéristov: ”začatý obraz je už aj obrazom dokončeným”, staval Mednyánszky tento problém do sféry osobného rozhodnutia tvorcu. Skicovitosť obrazu znamenala, že dielo prestáva byť útvarom stavaným na vopred dohodnutých akademických pravidlách. Tým, že Mednyánszky predvádzal svoju maľbu v rukopisnej odkrytosti a ponechával ju v štádiu náčrtkovitosti, predpovedal pre naše maliarstvo formuláciu obrazu v jeho modernej podobe a funkcii. Podľa Karola Vaculíka, maliar práve vtedy objavuje príklad vlastných generačných druhov: Gauguina, ale najmä van Gogha, zaujali ho aj generačne novšie objavy secesnej, symbolistickej a protoexpresionistickej európskej výtvarnej scény -- Corinth, Denis, Vuilard, Klimt, Munch: ”… už v septembri 1898 začína z času na čas maľovať špachtľovou technikou, ktorú neskôr v súlade s luminiscentnou farebnou výstavbou rozihral až po zásady impresionistickej maľby.". Inšpirovaný súdobou modernou (podľa jeho denníka to malo byť práve poznanie van Gogha) farbami viac kreslil ako maľoval, dynamika štetcového ťahu nadobudla výrazové kvality, stala sa nosičom obsahových výpovedí. Z toho plynuli závery i pre radikálnu inováciu kolorizmu, jasne modernistické nadsadzovanie valérov základného farebného tónu a potláčanie jeho lokálneho značenia.
