Najvyššie dosiahnuté konečné ceny diel autora: 31 000,- € Ženy z Mičinej. Okolo 1965. Olej na plátne. 79 x 50 cm. (90. jarná aukcia, 9. 3. 2010)
250 000,- Sk Za dedinou. Okolo 1965-68. Olej na plátne. 87 x 140 cm. (82. aukcia súčasného umenia, 28. 10. 2008)
175 000,- Sk Chlap a žena. 1966. Olej na plátne. 80 x 65 cm. (63. jarná aukcia. 28. 3. 2006) 150 000,- Sk Motív z Mičinej. 1966-1968. Olej na plátne. 90,5 x 47 cm. (74. jesenná aukcia, 2. 10. 2007)
4 000,- € Hrabačka. 1973. Olej na vrecovine. 35 x 55 cm. (85. aukcia súčasného slovenského umenia, 18. 5. 2009)
115 000,- Sk Chlap a žena. 1966. Olej na plátne. 80 x 65 cm. (47. jarná aukcia, 9. 3. 2004) 115 000,- Sk Žena s nošou. Okolo 1965-67. Olej na vrecovine. 63 x 51 cm. (77. zimná aukcia, 27. 11. 2007)
115 000,- Sk Do poľa. Okolo 1965-68. Olej na hrubom plátne. 54 x 41,5 cm. (79. aukcia súčasného slovenského umenia, 20. 5. 2008)
85 000,- Sk Žena s hrabľami (Žena v bielom). Okolo 1968-1970. Olej na plátne. 51 x 60 cm. (74. jesenná aukcia, 2. 10. 2007)

Biografia: Predkladané dielo „Hrabáči z Mičinej“ je vynikajúcou ukážkou tvorby Milana Laluhu začiatku sedemdesiatych rokov. Je dôkazom, že Laluha spel v jednej z línií vtedajších radikálnych úsilí celkom mimo kontext „ľudového žánru“ až na pomedzie nefiguratívneho prejavu. Do akej miery bol tento sklon jeho tvorby podmienený inšpiráciami historickou avantgardou je otázne. Konkrétne pri Laluhovi – raným, ešte pred-suprematistickým Kazimirom Malevičom, kde je príbuznosť názorov viač než preukázateľná. Sám Laluha takéto vplyvológie razantne odmieta: Malevičovu tvorba vraj v týchto rokoch vôbec nepoznal. Pravde bližšie bude teda asi tvrdenie, že Laluhov variant tradičného slovenského žánru vychádzal z domácich súvislostí, z myšlienkovej atmosféry generačného nástupu okolo roku 1957: „... v detstve nám dlho hovorili: Duch. Hovorili nám: Krása. Hovorili nám: Človek. Začiatočné písmená týchto pojmov nezabudli byť pri nijakej príležitosti veľké čo mimo nich bolo akosi kvôli nim. Boli sme mladí a mali sme rešpekt pred týmizo iniciálami. Ale rástli sme vedľa nich a pomaly odhadovali, koľko skutočného sa tratí na riedkom site veľkolepých fráz… “. Tieto vety napísal roku 1957 básnik Milan Rúfus do katalógu pražskej výstavy „Mladé slovenské umenie“, ktorá odštartovala dnes už historický Nástup 57, teda prvú povojnovú vlnu našej výtvarnej moderny. Vieme, že sa profilovala okolo maliarov a sochárov Skupiny Mikuláša Galanda (okrem Milana Laluhu ešte Barčík, Krivoš, Paštéka, Rudavský, Kompánek a ďalší). Skepsa znejúca z Rúfusovho generačného vyznania – ale aj túžba po skutočných životných i umeleckých hodnotách – to všetko bolo vlastne odleskom potreby spretrhanej nádväznosti na medzivojnovú avantgardu, ale aj revoltou proti neznesiteľnej tuhosti socialistického realizmu. Návraty k Fullovi a Galandovi neboli pre týchto maliarov a sochárov len znovuobjavovaním slovenského mýtu. Boli predovšetkým dôvodom predvádzania nepatickej civilnosti, vybrúsených tvarov obrazu či sochy. Pretože už nešlo ani tak o vytyčovanie heraldických znakov domova tak, ako to robili klasici našej moderny. Pomer k motívu sa stal nesprostredkovaný literárnymi klišé -- rozhodujúcou bola skôr vecnosť, než oslava romantickej utópie, viac individuálne a ľudské než národné konštanty. Maliarske dielo najvýznamnejších príslušníkov Skupiny Mikuláša Galandu sa tak stalo najvýrečnejším dôkazom životodárnosti Galandovej a Fullovej „novej tradície“. Ich príklad sa stal jedným z rozhodujúcim impulzov obnovenia prerušenej kontinuity, radikálneho spochybnenia dogmy socialistického realizmu, návratu k domácim modernistickým koreňom, ale i vykročenia k aktuálnym podnetom európskej a svetovej avantgardy. Súčasné obchodné renomé Milana Laluhu je do určitej miery rozporné. Milan Laluha bol profilujúcou osobnosťou tzv. Nástupu 1957. Ako člen Skupiny Mikuláša Galandu sa (popri A. Barčíkovi a M. Paštékovi) najviac zaslúžil o nadviazanie kontinuity s predchádzajúcim modernistickým vývinom nášho maliarstva, po jeho prerušení v 50. rokoch. V jeho prípade išlo najmä o žánrovú maľbu, podanú však bez sentimentu, racionalisticky s vytríbeným konštruktívnym úsilím (príklad ruskej avantgardy 20. rokov, najmä raného diela Maleviča). Laluhove maliarske a kresliarske diela z tohoto obdobia sú najvyššie cenené - jeho umenie 60. a začiatku 70. rokov tvorí základ štátnych galerijných zbierok tohto obodbia. V období normalizácie bol umelec z politických dôvodov odsunutý do úzadia výtvarného diania. To ho zrejme donútilo k istej nadprodukcii pre súkromný trh, v ktorej už iba opakoval a varioval už dosiahnuté umelecké výsledky. Milan Laluha sa narodil 11. 11. 1930 v Tekovských Lužanoch. 1950-55 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Fulla, Zmeták, Hoffstädter, Milly). 1957 sa stal zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu. 1966 Cena Osvalda Licciniho na XXXVIII. Bienále v Benátkach. Samostatné výstavy (výber): Bratislava (1962, Galéria Cypriána Majerníka, 1966, Galéria mesta Bratislavy, 1969, Galéria mladých, Mestská galéria, 1997, SNG), Brno (1966, Galerie J. Krála), Berlíne (1966, Landengalerie), Nitre (1967, Nitrianska galéria), Krnove (1978, Mestské múzeum), Trenčíne (1984, Galéria M.A. Bazovského), Martine (1990, Turčianska galéria). Z literatúry: Matuštík, : Nové slovenské výtvarné umenie. Bratislava 1969; Hrabušický, A.: 60. roky. Výtvarný život, 39, 1994, č. 2, str. 4-7, č. 3, str. 90-94; Kubíková, K.: Milan Laluha. Kat. výst. SNG 1997.

LALUHA MILAN (1930)